Reakce na recenzi:

Brano - @ 04.04.2013

Satellite je vlastne pokračovanie úspešného príbehu skupiny Collage,iba s tým rozdielom,že texty sú už výlučne v anglickom jazyku.Chasníci okolo dlhovlasého speváka Roberta Amiriana vedeli už na začiatku rokov deväťdesiatych poriadne rozvíriť hladinu svetového neoprogu a to najmä megaúspešným albumom Moonshine(1994),ktorým dokonale vytreli kocúra všetkým neprajníkom.Nostalgia je už v poradí štvrtý dlhohrajúci štúdiový album skupiny a výhradným autorom hudby a textu je v tomto prípade veterán poľskej progscény Wojtek Szadkovski.Páni si dali na albume záležať a nahrávali ho od januára až do decembra 2008.Výsledkom je príjemný melodický a nevtieravý neoprog.Z celkového kontextu albumu však vyčnieva šiesta skladba,takmer desaťminútovka Am I Loosing Touch?.Temný symfonický úvod podfarbený kvílivou gitarou až z toho tuhne krv v žilách a Robert spieva zvláštnym zastretým hlasom v ktorom akoby sa stretávala apatia s flegmou fatalizmu.Potom sa však rozpúta hotové inferno a následne znovu tá temná symfonika...

**Nasledujúce riadky budú osobné,kto nechce nech nečíta.
Nikdy nezabudnem na môj prvý školský deň.Boli sedemdesiate roky a mama ma priviedla do starej školskej budovy na kopci nad kostolom v ktorej sa voľakedy učili ešte moji prarodičia.Ešte stále mám v nose vôňu triedy,staré vyleštené drevené parkety v kombinácii s čerstými rezanými karafiátmi.Učiteľka ma viedla za ruku k poslednej lavici v krajnom rade v ktorej sedel chlapec a povedala mi: "Branko,tento chlapec sa volá Števko a budete tu spolu sedieť".

Odvtedy prešlo dobre vyše tridsať rokov a v prvé septembrové dni roku 2009 som sa vysmiaty od ucha k uchu vracal z Poľska.V batožine som si niesol poriadnu nádielku poľského neoprogu a po príchode domov som si ako prvé odbalil CD Nostalgia od Satellite.Reku,začnem horúcou novinkou.A práve keď sa mi v prehrávači točil tento strieborný kotúč a znela zlovestná Am I Loosing Touch? som sa dozvedel správu,že Štefan zomrel.Smrť prišla náhle a nečakane ako zlodej a skosila človeka na vrchole síl.Vždy,keď počúvam tento album ,tak myslím na usmievavého chlapca v poslednej lavici...

Túto hudbu,tieto spomienky a túto recenziu venujem môjmu spolužiakovi Štefanovi Č.