Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.03.2023

Bielovlasý gitarový velikán Johnny Winter počas svojej kariéry nenahral slabý album. Jeho prvým albumom je The Progressive Blues Experiment z roka 1968.

Ono je to s jeho diskografiou troška domotané. Kým sa dostal k veľkej značke, nahrával v 60. rokoch rôzne dobovo psychedelicky popové a soulové single a napokon spáchal tento svoj debut na značke Sonobeat. Potom, čo ho pozvali zahrať si na svoje vystúpenie vo Fillmore East velikáni Mike Bloomfield a Al Kooper, získal kontrakt s Columbiou a v roku 1969 vydal hneď dva legendárne albumy – Johnny Winter a Second Winter. Zahral si na Woodstocku a stal sa obeťou svojej kariéry, nakoľko sa na ňom začali priživovať iní. Buddah Records vydalo album First Winter, na ktorom sa nachádzalo jedenásť krátkych singlov z Winterovho nebluesového obdobia. Je to zaujímavá sonda, ale troška šarapatí v poradovom radení Winterovej diskografie. Niekedy sa o tomto albume rozpíšem v samostatnom texte, teraz poďme na The Progressive Blues Experiment.

Klasické trio (gitara, basa, bicie) to od začiatku súka do uší na najvyšších drsných obrátkach. Winter má hlasisko, akoby mal za sebou úspešnú kariéru barového šampióna v chľastaní a fajčení. Rollin’ And Tumblin’ v jeho podaní znie ako adrenalínová injekcia z Pulp Fiction. Na albume sú hneď štyri vlastné skladby, vyčnieva hutná pomalá bluesovka Tribute To Muddy.

Inak sú tu klasické kúsky velikánov blues typu James Moore, Sonny Boy Williamson, Willie Dixon, Chester Burnett alebo hoci B.B. King. Aj preto sa fanúšik blues nemusí ničoho báť. Naopak, gitarové orgie v podaní Johnnyho Wintera spoľahlivo nabudia aj toho najväčšieho skeptika voči sólam v rocku.

Ja som Wintera dlho bral ako síce výnimočného bluesového gitaristu s rockovým drajvom, ale vystačil som si s výberovkou. Predsa len skôr coveroval ako tvoril. Otec ho miloval, nuž sme mali doma viacero jeho platní i kaziet, a tak som ho vnímal odmalička. Napokon som v posledných rokoch prepadol jeho muzike natoľko, že som si vyzbieral všetky jeho albumy z rokov 1968-1974 končiac dielom Saint & Sinners, plus aj čosi z neskorších diel (Captured Live!, Together, Serious Business). Rovnako som si obľúbil niekoľko diel jeho brata Edgara, kde Johnny pravidelne hosťoval. Je to kopa skvelej muziky, už sa teším, až o nej budem písať.

Aby som uzavrel Winterov debut, vlastním japonské CD nazvané Austin Texas z roka 1992, ale je to len iné vydanie albumu The Progressive Blues Experiment. Zvuk je úžasný, hutný, muzika skvelá. Vynikajúci bluesový album, pokiaľ nepoznáte, neváhajte!