Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.12.2013

Keď sa povie Tony Iommi, tak hneď za tým nasleduje slovné spojenie Black Sabbath. Býva označovaný prívlastkami ako "kráľ tvrdých riffov", "riff-majster" alebo aj "otec heavy metalu". Vyberte si z toho čo chcete, pretože všetky tieto chvály na jeho osobu sú úplne zaslúžené. Zo svojho hendikepu spravil v podstate jedinečnosť a asi aj vďaka tomu hrá na gitare tak ako hrá. Musel vo svojich začiatkoch myslieť ako muzikant úplne ináč a tak poslucháčom predstavil svet podladenej gitary a zádumčivých temných riffov. Jeho sólová tvorba stojí samozrejme v tieni Black Sabbath. Treba však brať do úvahy Iommiho dominantné postavenie v tejto skupine počas celej jej existencie. V jeho sólových úletoch počuť samozrejme spätosť s Black Sabbath, ale zároveň aj chuť po novej hudbe nezaťaženej okovami minulosti. Presne to som cítil z predošlej dosky The 1996 Dep Sessions a potvrdilo sa to aj na Fused. Glenn Hughes ani tentoraz neodmietol účasť a s jeho vokálom je to opäť plnohodnotná heavy/hard-rocková jazda. Tony Iommi prispel špičkovými riffmi, ktoré nestrácajú ani v najmenšom jeho povestnú temnotu a zároveň iskru.

Prvý kontakt patrí Dopamine a hneď si určite všimnete moderne poňatú produkciu, a aj rezavý zvuk gitary. Vydarený úvodný track je vzápätí nahradení melodickejšou Wasted Again so sabatovskými riffmi. Glenn Hughes spieva s patričným nasadením a od podobne ladených prvých dvoch skladieb neuteká ďaleko ani ďalšia tvrdá vec Saviour Of The Real. Prichádza konečne aj niečo pomalšie v podobe Resolution Song. Toto je presne parketa Tonyho Iommiho a tu si už pochrumkáte si na jeho skvostných riffovačkách. Skutočne výrazným songom je Grace vďaka peknému refrénu a opäť pomalšej rytmike podporenej bohatým zvukom gitary. Veľmi dobre je v nej zapracované typické Iommiho zrýchlenie a znie to naozaj neodolateľne. Nekonfliktne sa tváriaca Deep Inside A Shell by sa dala nazvať skôr polo-baladou. What You're Living For je pre mňa proste prvý vrchol dosky vďaka strhujúcej gitare a neuveriteľne pôsobivým spomalením. Schizofrenne ponurá Face Your Fear sa mi dosť pozdáva, pretože je odlišná a má zaujímavé vokálne harmónie. The Spell je ďalší skvelý heavy-rock s výborne postaveným refrénom. Ako posledná sa hlási najdlhšia I Go Insane a je to skutočne veľkolepý song s nádhernými Hughesovými vokálmi a citlivou hrou Tonyho Iommiho. V momente keď prichádza zrýchlenie s geniálnym riffom mám neochvejný pocit, že je to jednoznačne vrcholný kus na celom tomto albume.

Glenn Hughes spieva priamočiarejším štýlom a určite by sa tu nehodili jeho vyložene soulové či funkové kreácie, ktoré predvádza na svojich vlastných nahrávkach. Glenn si po hudobnej stránke dokonale rozumie s Tonym a už ich prvé spoločné dielo Seventh Star malo v sebe čosi magické. Všetky tri projekty, na ktorých sa zúčastnili sú prvotriedne v rámci svojho štýlu. Fused nie je výnimkou a Iommi len dokázal, že ešte stále po rokoch vie nahrať poriadny album. Hity tu nenájdete a myslím si, že muzikanti ani nemali v úmysle skladať takéto skladby. Nájdete tu však kvalitný rock s metalickým leskom a to je dostatočne dobrým lákadlom. Fused je na svoju dobu moderne znejúca doska a pokiaľ ste unavení z Black Sabbath, tak toto je veľmi dobrá alternatíva.