Reakce na recenzi:

alienshore - @ 29.03.2013

Pat Metheny Group natočili niekoľko jazzových klenotov (okrem iných napr. aj krásny album Letter From Home alebo Still Life) počas svojej kariéry a hlavnými persónami sú v nej samozrejme Pat Metheny a Lyle Mays. Práve títo dvaja páni majú na svedomí nahrávku The Way Up, ktorá sa smelo môže zaradiť medzi Methenyho vrcholné diela. Detailne zložená hudba má dosť silnú progresívnu hranu, ktorú obrusujú rôzne atmosférické motívy. Melodika je už viac sofistikovanejšia a tak je potrebné sa k nej prebiť cez tie dlhometrážne inštrumentálne plochy. Nápaditosť a jednoliatosť je na tomto skladateľsky náročnom albume až zarážajúca. Hosťovanie špičkového perkusionistu Davea Samuelsa (ex-Spyro Gyra) či kamerunského basgitaristu a speváka Richarda Bonu poteší, ale hlavné jadro tvoria ostatní muzikanti, ktorí vydávajú zo seba všetko čo môžu.

Opening
Predohra k celému albumu je v podstate normálnou serióznou jazz skladbou s náročnejšou formou, ktorá pripravuje poslucháča na ďalšiu smršť excelentnej hudby. Nervóznejší pulz rytmiky je sprevádzaný všelijakými zvukmi, harmóniami nástrojov a motívmi. Metheny sa tu prezentuje ťahavou elektrickou gitarou so sprievodom tej akustickej.

Part One
Úvod tejto kompozície je naštartovaný geniálnou hudobnou témou, ktorá sprevádza album v rôznych svojich obmenách. Sústredený výkon všetkých muzikantov je cítiť hlavne v spoločných partoch, kde každý presne vie čo má robiť. Keď všetko utíchne začína takmer nová skladba. Vo vyjadrovaní daných motívov sa dobre uplatňuje aj harmonika alebo trúbka. Prelínanie melodickejších momentov s divokejšími be-bopovými frázami neznie vôbec chaoticky, ale naopak udržiava to pozornosť poslucháča. Klavírne etudy Lyle Maysa sú prvotriedne a Methenyho gitara je ako vždy fascinujúca vo svojom prevedení. Množstvo hudobných dialógov, sól a výpadov je zbytočne rozpisovať, je to jazzový orgazmus v rukách majstrov svojich nástrojov.

Part Two
Druhé pokračovanie suity je len o šesť minút kratšie. Začiatok v podobe akustickej gitary a basy znie veľmi dobre. Melodicko-nostalgická linka sa postupne preberie k životu a nasadí sa klasické tvorivé jazz tempo, ktoré do seba absorbuje opäť širokú paletu motívov a rôznych rytmických zmien. Výraznejšie sa tu prejavuje aj trúbka so svojimi expresívnymi sólami a nadpozemský je jej duel s gitarovým syntetizátorom. Znamenito znie sólo s harmonikou v príjemnej jazzovo-barovej atmosfére. Koniec je zaujímavý hlavne vďaka invenčne premyslenému hudobnému podkladu za sprievodu už zmienenej harmoniky a trúbky.

Part Three
Posledný diel začne hneď skraja krásnymi krúživými klavírnymi akordmi. Veľmi melodicky podaná rytmika je pre tvorbu Pata Methenyho charakteristická aj vďaka lyrickému klavíru. Objaví sa tu aj spev v podobe jazzových fráz bez slov a to sa prehupne do perfektného hlavného motívu, ktorý je odlišne aranžérsky spracovaný. Posledných 6-7 minút tvorí očistná katarzia pomalých tónov akustickej gitary a rôznych iných zvukov.

Metheny nahráva albumy, ktoré si nájdu veľa priaznivcov z oblasti jazzu, ale aj poslucháčov ktorí holdujú silným melódiám. The Way Up je viac pre jazzmanov, aj keď je tu stále dosť melodických momentov lebo na to si Metheny vždy potrpí. Netrvá urputne na jazz/fusion tradíciách, ale hľadá si svoje vlastné cestičky ktorými zasahuje priamo do stredu pomyselného terča. Tento album bol presne takou strelou a neviem či takýto kaliber ešte bude prekonaný. Jediné čo môžem spraviť v tejto recenzii je takéto malé poďakovanie tomuto majstrovi za kopec úžasnej hudby, ktorú počas svojho hudobného života spravil.