Reakce na recenzi:

Peter Schon - @ 16.06.2013

CARESS OF STEEL.

Práve tento album bol prvý, ktorý ma od Rush zaujal od začiatku po koniec. Je to 45 minútový epos, ktorý vás ani na chvíľku nenudí. Hneď prvá - dravá Bastille Day síce dáva najavo, že inšpirácia Zeppelinmi ešte neodišla, ale predsa len tu cítim už viac experimentov s dynamikou ako na prvých dvoch albumoch. Striedanie jemnejších akustických pasáží s klasickými „riffovačkami“ sa tu deje pravidelne. Výborné sólo Lifesona tiež stojí za zmienku. Nasledujúca pieseň I Think I´m Going Bald je úplný náklad (myslím, že aj Katapulti by sa za takúto pieseň nemuseli hanbiť). Tri a pol minúty pri tomto zábavnom texte a Geddyho hlase ujdú ako voda a prichádza ďalšia Lakeside Park. Ďalší skvelý riff a práca s dynamikou. No a potom už prichádzajú dve majstrovské suity, a to The Necromancer a The Fountain of Lamenth. Obe sú zvládnuté kompozične aj textársky bravúrne, pre Rush to bol veľký experiment, ktorý mnoho kritikov nedokázalo patrične odceniť. Mne však viac k srdcu prirástla tá posledná. Geddy Lee v istom rozhovore povedal, že celé leto, počas ktorého nahrali Caress of Steel boli v ráži (a nieže by to v istých pasážach nebolo počuť) a bol to rozhodujúci moment, kedy uvažovali, že kapelu rozpustia. Nebyť ďalšej LP 2112, o Rush sme nemuseli už vôbec počuť. Tento album sa však zapísal do histórie Rush ako vskutku kontroverzná LP, mnohými podceňovaná. Pre mňa je však za štyri hviezdičky.