Reakce na recenzi:

moonySK - @ 06.08.2012

TRILOGY.

Po vydaní Pictures at an Exhibtion, ktoré zostali aj naďalej súčasťou ich koncertov (kvôli bohatšiemu repertoáru museli byť skrátené len na jednu verziu Promenade, medley o Babe Yage a The Great Gates of Kiev - viz. koncert v Tokiu 1972) sa Emerson Lake and Palmer pustili do ďalšieho štúdiového albumu, v poradí už tretieho. Album nesie príznačný názov Trilogy a v kvalite nezaostáva za ostatnými platňami.

Album otvára The Endless Enigma, pt.1 - zo začiatku tajomné privítanie minimoogu, všelijaké perkusie a šialenstvo klavíru, prelínanie hammondov s írskými gajdami - a v tom svižne nastúpi celá kapela a prichádza ozajstný začiatok celého albumu - tu zrazu vystrieda ťažký Emersonovský riff mierne baladická pasáž Grega Lakea. Voľne prejdú do naliehavej pasáže "Please, please open your eyes!/I still don´t know who I am." Úvod sa vydaril, nesie všetky doterajšieho soundu kapely. Znovu šialenstvo a už je tu jemná Emersonova vsuvka Fugue. Nechávam sa unášať na vlnách jemných klávesových tónov, keď sa napokon znovu pridáva kapela a slávnostné prejdú do opakovania ústrednej témy v pokračovaní The Endless Enigma, pt.2. Krásny temný záver, až mi behá mráz po chrbte. Prichádza neskutočná Lakeova baladická From the Beginning, ktorá ma ešte viac ohromila než Lucky Man z prvotiny. Vynikajúce aranžmá s perkusiami a jemnou basou, jemné sóličko - a celú pieseň už len umocní Emersonov koniec zahratý na syntetizátore. The Sheriff je asi jediné slabé miesto celej platne - môj postoj k týmto úletom asi poznáte - a preto je iba takým odľahčením vcelku vážneho albumu. Zábavný je najmä úvod, kde Palmer nechtiac tresne o rám jedného z bubnov a zahreší si do fekálií, hehe. Prichádza mierne hitová prerábka Copelandovej Hoedown z baletu Rodeo. Na koncertoch znie veľmi sviežo, tu však mám pocit, ako keby kapela šľape presne podľa metronómu, a to uberá piesni na celkovej živosti. Inak je skvelá a celkovému aranžmánu nemám čo vytknúť.

Druhú stranu otvára asi vrchol celého vrcholového albumu, titulná pieseň Trilogy. Prenádherný čistý spev Grega Lakea, ktorý už toľkokrát zahviezdil napríklad v debutovej Take a Pebble, The Sage alebo From the Beginning, sa teraz predvádza ako opora Emersona keď kopíruje klavírnu linku. Greg sa s nami nachvíľu rozlúči ozvenou "Goodbye, goodbye", a Keith pokračuje sám. Prerastie do 5/8 klavírneho riffu a tu už exploduje celý nákladiak progresivného rocku v nesmierne neskutočne bombastickej šialenej pasáži plnej syňtákov, perkusií a hudobných doplnkov. A toto milujem na Emerson Lake and Palmer najviac. Strhujúce prekvapenia, ktoré ma položia úplne na zadok. Mierne poľavia, presúvajú sa do mierne funky rytmu a nechávajú priestor pre návrat Grega Lakea. No a keď zaznejú posledné tóny, som úplne v extáze a...a skladbu si púšťam ešte raz, hehe. Kapela nepoľaví ani v nasledujúcej Living Sin. Tá je už však o niečom inom, tvári sa dosť dravo a to sa mi páči. Lake tu inak predvádza neskutočný baritón. No a záver albumu? Prichádza akási obmena Ravelovho Bolera, možno nejaké jeho pokračovanie vo forme Abaddon´s Bolero. Začína typickým "bolerovským" trilíkaním, jemné údery na rytmičák a minimoog prerastú do nespútaného zverstva forte fortissimo a nastáva kompletná deštrukcia, hehe. Typický záver, ani tentokrát nesklamal. Svojou monumentálnosťou sa ponáša aj ponad The Great Gates of Kiev.

Keby Emerson Lake and Palmer skončili práve týmto albumom, skončili by v tom najlepšom. Lenže nie...oni si mädlili ruky a chystali to najlepšie, čo kedy spravili. Epos a monumentálny pilier, ktorým by sa dalo zhrnúť celé dianie klasického, art, progresívneho alebo akéhochcete rocku na svete. Ale o tom potom. Teraz je to znovu a jednoznačne za

5