Reakce na recenzi:

alienshore - @ 10.05.2013

Po fantastickom debutovom albume Hybris prehodili Anglagard trochu výhybku a dali sa na čisto inštrumentálnu hudbu. Po necelých dvoch rokoch prišli s nahrávkou Epilog a je nutné podotknúť, že kvalitatívny rozdiel medzi oboma albumami tu nie je nejako cítiť. Bohatý a plný zvuk vibruje na geniálnych a náročných inštrumentálnych plochách. Nie je to melodika v pravom zmysle slova, skôr ide o hlbšie myšlienkové pochody ktoré sú zhmotnené do zaujímavých harmónií a disharmónií. Výrazovo je to typické dielo zádumčivejšej škandinávskej scény. Anglagard však nachádzajú inšpiráciu v anglickom progresívnom rocku typu King Crimson alebo Yes. Dobrým obohatením je začlenenie folkových a komorných prvkov, ktoré slúžia na emocionálne splynutie s technickými vývrtkami. Epilog má neopísateľnú atmosféru a myslím, že aj sláčikové nástroje, melotrón alebo hammond k tomu výrazne prispievajú.

Folková predohra Prolog je citlivý melancholický kúsok s osudovou hudobnou tematikou. Nasledujúca 15-minútova Höstsejd je majstrovský kus muziky. Pre Anglagard je typické ich striedanie silných motívov, ktoré dokopy tvoria akúsi neuchopiteľnú mozaiku. V pomalých pasážach cítiť nádhernú skľúčenosť a bezradnosť. Ako opozitum k nim sú zložené pyrotechnické inštrumentálne party, ktoré majú prvostupňovú rytmickú architektúru. Flauta Anny Holmgrenovej je ako vždy virtuózna a podaná klasickou hrou. Po miniatúrnej Rösten sa hlási k slovu Skogsranden. Hneď na začiatku to znie ako moderná komorná hudba s flautou, klavírom a jemnými sláčikmi. Energický pretlak sa sformuje do hustejšej rytmiky so symfonickými klávesmi. V druhej polke sú opäť skvostne vymyslené pomalé prelúdiá, ktoré sa nenápadne zvrhnú do crimsonovského blúdenia. Hranie sa s tichými komornými plochami v Sista Somrar pretrhne po chvíli tvrdý atak bicích a aj nápaditej gitary. Excelentné gejzíry kreatívnych prog-rockových erupcií sú zrovnateľné s klasikmi týchto žánrov. Posledná Saknadens Fullhet je už len takým smutným klavírnym príspevkom na záver.

Bonusová skladba Rösten je na osobitnom disku čo je trochu nezvyčajné, keďže ide o pomerne krátku vec ktorá trvá necelé štyri minúty. Jedná sa o jemnejšiu záležitosť s typickým melancholickým charakterom Anglagard.

Symbióza symfonického prog-rocku, rôznych ideí progresívneho rocku so štipkou avantgardy, to je zhruba náplň albumu Epilog. Hráčske výkony je zbytočne ospevovať, Anglagard tu plnohodnotne nadviazali na predošlý Hybris. Nemám v pláne znižovať hodnotu tohto diela, len preto že Hybris má kultovejšie postavenie. Epilog dýcha vlastným životom, má nádhernú myšlienku a perfektné aranžmány. Predná obálka mi príde celkom zaujímavá. Zblízka je vidieť stromy, lístie, vodu v šedých farbách a z diaľky zase ľudskú tvár. Toto dielo je naoko chladné a šedé, no za tým všetkým sú vnútorné pocity. Dávam jednoznačne päť žiarivých hviezd.