Reakce na recenzi:

hejkal - @ 06.02.2014

Minulý rok som si vstúpil do svedomia a doplnil zbierku o niekoľko československých titulov, ktoré ma, povedzme, lákali. Otec i kapelník mojej skupiny Mišíka a jeho prvý album milovali a milujú, neustále sa z neho vytešovali, i keď si nepamätám, že by sme mali doma platňu. Otec nedal dopustiť na pieseň Stříhali dohola malého chlapčeka, tak som sa napokon odhodlal, že si doplním vzdelanie. Lenže zohnať samostatné cédéčko sa ukázalo byť nad sily bratislavských obchodov, nuž box Vladimír Mišík & ETC... – Déja vu (1976-1987) bol napokon jedinou možnou alternatívou.

Cesta do dětství mi okamžite evokuje pesničkárov, milý text, ešte milšia melódia, takéto niečo by príjemne zapadlo do rádiových vĺn. Aj s tou prériovou harmoniku. Kde je můj stůl? vniká do zasnenejších polôh, nikam sa neponáhľa a rovnako je vhodná skôr do éteru, než do undergroundu. Má síce akýsi „aákaný“ džezový vrchol, ale to neprekáža. Keď som spomínal tie prérie, čunder a romány Karla Maya pripomenie husličková záležitosť Jednohubky. Prvý príznak poriadneho tvrdého rocku sa dostaví s Bazarem proměn, veru som v siedmom nebi, a to aj navzdory istej funkoidnej nálade. Proč tá růže uvadá si melancholicky popiskuje, drumbľuje a čo ja viem, čo ešte, nijako zvlášť mi k srdcu neprirástla. Country balada Stříhali dohola malého chlapčeka je veľmi pekná. Predpokladám, že sa nájde málokto, kto by hanil prezentované texty, niet prečo, sú také štandardne našské. Zlovestnejšie intro dlhej skladby Biograf ma okamžite láka. Konečne dajaká hodnoverná rockovina so snahou o akési kompozičné premýšľanie, sem-tam je v tom džez, inokedy symfonický opar, pre mňa vrchol albumu. Vydarená folková balada Syn Daidalův ma rovnako napĺňa radosťou. A platí to aj pre bluesovejšiu baladu Obelisk, ktorá stojí za „to“.

Bonusy núkajú ďalšie pestrofarebné pesničkové polohy. Já mám schůzku o půl páté svižne folkrockuje, bez folku, zato plná funky atmošky, brázdi vlny okolia prehrávača progresívnejšia rockovica Lady Vamp. Hurá, je tu aj pomalé gitarové blues U kiosku a na záver sa predstaví pesimisticky pomenovaná skladba Pomalu v revolver se ztrácí víra. Ten dobový funky-džez evidentne lákal každého, som rád, že to nemusím počúvať každý deň.

Kto by očakával nejaké inštrumentálne orgie, musí byť z tohto diela sklamaný. Kto odhodí predsudky a má potrebu upokojiť rozbúrené vnútro, nemal by byť okabátený. Kdesi na stránkach progboardu som sa dočítal, že táto hudba ide mimo hlavného prúdu, ale úprimne sa priznám, že s tým nesúhlasím. Naopak, toto je album s potenciálom zaujať širokú verejnosť. Že sa tak nestalo, bude mať iné ako trhové príčiny. Nakoľko ďalšie albumy ma už ani zďaleka (nech žije diplomatická reč) neoslovili, neostáva mi iné, ako konštatovať, že tento mäkulinký album občas ľahko vyplní nemé kulisy. A bonusy mu dodali na kvalite aj pre tých, čo preferujú rock pred pesničkárčením.