Reakce na recenzi:

alienshore - @ 18.04.2014

O švédskej progresívnej ikone Opeth sa hovorí a píše dosť, a určite padne vhod si pripomenúť ich tvorbu, ktorá sa predrala z undergroundu až na samotný vrchol a celosvetový úspech. Skutočne si veľmi cením akým spôsobom pristupuje Mikael Åkerfeldt k hudbe a ako dokáže všetky inšpirácie, ktoré ho v živote ovplyvnili tak nenásilne spojiť dokopy. Je to mimoriadny hudobník a skladateľ nielen pre prog-metalistov, ale pre všetkých čo majú radi úprimnú a zároveň špičkovú muziku od človeka, ktorý dostal do vienka tak ohromné množstvo talentu. Opeth pod jeho vedením dosiahli to, čo len máloktorá takto zameraná kapela. Za všetkým určite stojí veľké množstvo práce a sebazaprenia. Opeth vykazovali známky inakosti už vo svojich death-metalových začiatkoch, keď tvorili 10-14 minútové kompozície. To si našťastie ponechali a ďalšie albumy ako napr. Still Life a Blackwater Park ich posunuli medzi skutočnú elitu a aj neskôr potvrdili, že to nebola len nejaká náhoda. Still Life je na svoju dobu veľmi premyslená nahrávka, ktorá ukázala cestu samotným Opeth ako spojiť krásu art-rocku 70-tých rokov, death metal a švédsku melanchóliu. Jeho nasledovník Blackwater Park bol ešte mohutnejším tornádom v prog-metalových vôdách a patrí asi medzi najobľúbenejšie albumy v ich fanúšikovskej základni.

Akási skepsa sprevádza dielo Deliverence a kritici ho hodnotia pomerne rôznorodo. V tomto prípade nechápem celkom presne prečo. Opeth zdokonalili svoju tvrdú metalovú tvár a priniesli veľmi osobito znejúcu hudbu, ktorá v metale ako takom len ťažko nájde konkurenciu. Osobne mi totižto imponuje viac ako napr. Blackwater Park, ktorý mal na môj vkus až priveľmi masívny zvuk. Deliverence znie tenšie v bicích alebo aj gitarových partiách a tento tzv. wilsonovský sound nádherne dokresľuje smútok a chladnú melanchóliu. Jedná sa o hodne temnú vec a aj Åkerfeldtov vokál je o čosi viac guturálnejší než je u neho zvykom, čo teda prospelo celkovému konceptu tohto diela. Skladby majú dobre čitateľnú štruktúru, čo neznamená že jednoduchú ale viac sa v tom dokážem orientovať. Opeth dospeli do štádia, keď už vedia ako majú znieť jednotlivé pasáže a tak aby presne charakterizovali podstatu ich hudby. Nahrávanie albumu sprevádzali problémy, na pomoc však prišiel Steven Wilson a výdatne pomohol celej kapele. Je to aj počuť napr. v klávesových aranžmánoch alebo aj v pomalších úsekoch, kde sa v plnej kráse ukázali jeho typické zasnené harmónie.

Začína to dosť husto s kompozíciou Wreath a Åkerfeldt drtí death/black metalový growling takmer na dno svojich možností. Objavujú sa tu pasáže, ktoré sú trochu melodickejšie a naberá to postupne viacero rytmických zmien. Snáď asi najlepšia tvrdá metalová skladba od Opeth nesie názov Deliverence a je tak členitá, že len s otvorenými ústami hltám každú jednu delikatesu, ktorú mi tu predhadzujú. Koniec v podobe nádherne znejúcich rytmov a proti-rytmov sa len ťažko popisuje, jednoducho dych vyrážajúca dokonalosť. Prichádza na rad pomalá a opäť "opethovsky" nádherná A Fair Judgement. Kopa akustických gitár a Åkerfeldtov rockový hlas odkazuje na progresívny rock 70-tých rokov v tom najkrajšom balení, aké si len viem predstaviť. Na to ako je táto skladba odlišná zapadá do koncepcie albumu veľmi dobre a svojim spôsobom ju obohacuje. Podobne znie aj nasledujúca akustická inštrumentálka For Absent Friends. Súzvuk akustickej a elektrickej gitary má skutočne hlboký emocionálny náboj, opäť to tu dýcha minulosťou. Master's Apprentices prinavracia albumu jeho podstatu a tým je zdrvujúci progresívny metal. Temnota sa valí z každého tónu a Åkerfeldtov strašidelný chropot sa zrazu preklenie aj do príjemnej melodickej polohy. Skvelé prelínanie vokálnych liniek je dielom evidentne vnímavých muzikantov a podobne sa darí vyvolávať emócie aj pomalšími akustickými vyhrávkami. Posledný heavy-song By The Pain I See In Others si udržuje úroveň a aj rýchlostný stupeň. Zaujímavé spojenie deathu, doomu a prog-metalu dostalo perfektný aranžérsky podklad, ktorý ukončuje Deliverence živelne a strhujúco.

Bolo by asi nespravodlivé nespomenúť aj Åkerfeldtových spoluhráčov. Aj oni majú nemalý podiel na kvalite hudby Opeth a to čo hrajú nie je o exhibicionizme, ale o veľmi profesionálnom a poctivom prístupe. Deliverence nie je samozrejme nejaký "fast-food", je to podľa mňa spojenie umenia a schopnosti preraziť do širšieho povedomia metalových fanúšikov. Toto sa totižto nedá prehliadnuť na hudobnej scéne a musí to zarezonovať v určitej časti publika, pretože nahrávka ponúka majstrovsky zložený prog-metal tej najvyššej ligy. Tým pádom to má veľkú šancu na úspech a Opeth aj týmto albumom potvrdili svoje ambície byť lídrami vo svetovom meradle. Zaslúžene sa nimi aj stali a Deliverence je pre mňa jedným z vrcholov ich tvorby.