Reakce na recenzi:

hejkal - @ 18.03.2013

Z dávnych dôb, kedy ešte výraz art rock nebol znakom nepôvodnosti a ani nebol terčom posmechu tých, ktorí síce nemali ani polovicu hudobných schopností, o talente nevraviac, ale zato mali veľké huby, sa vynorila aj jedna z najzaujímavejších fínskych skupín (a to tvrdím navzdory tomu, že Fínsko je pre mňa hudobne krajinou neznámou) indiánskeho názvu Wigwam. Ak sa dá niečo zahrať zložito, tak to zahrajú zložito, tak by som zhrnul tvorbu tejto skupiny. Milovníci zložitejšieho rocku si určite prídu na svoje napríklad pri počúvaní jej tretieho (dvoj)albumu Fairyport.

Emersonovsky nasekané klávesové rockovanie otvorí Losing hold. To znamená, že tu máme pomerne tvrdú záležitosť, žiadne čipkované závesy nebránia ľudskej surovosti. Pravda, dôjde aj na citlivejšie pasáže, dokonca spievané, ale rozhodne ich nemožno obviniť z provokácie diabetikov. Zato klavírno-gitarová akustická balada Lost without a trace veru môže súťažiť z krehkosťou storočných kostí. Titulná skladba Fairyport začína jemne, má príjemnú spevnú atmosféru filmového soundtracku k rozprávke o princeznách a princoch. Džezový klavír odštartuje sólové orgie, zmeny sú nasadzované s kadenciou päťhviezdičkových hodnotení na progboarde, tu je swing, tam blues, a tak podobne. Art rockové klavírne trilkovanie v Gray traitors a v Cafffkaff, the country psychologist poteší milovníkov Gentle Giant, rytmika má voľno až do záverečného chaotického free džezu, ktorý art rockeri, nevedno prečo, tak obľubovali. Niektoré vyhrávky sú tak prstolamné, že by z nich nejeden chirurg vyvodil okamžitý pobyt jedinca na operačnom sále, ale hudobníci tohto formátu sú na nejaký ten masochizmus zvyknutí. My your will be done dear Lord ťažko zadžezovala rockový podklad, téma je vážna ako mániodepresívny klaun po predstavení, ale zároveň sa pod povrchom plazia určité vľúdne motívy. Zadychčané džezové sólo je rovnako nečakané ako milé. Zappovsky ironický kúsok How to make it big in hospital má konečne aj kyselinou postriekanú gitaru, škoda, že je to len zásluhou hosťujúceho hráča. Hot mice je kúzelná klavírna skladbička, ktorej k nálade dopomáhajú nejaké ďalšie klávesy a, v takejto hudbe už tradične, nechýba aj košaté plytvanie motívmi. Um-ta, um-ta, nad dychovkovým podmazom sa promenáduje skladba P.K.’s super market. Opäť náznak vtipu a irónie, klavír sa akoby vysmieval každému, kto to myslí s podobnými dielkami vážne a podobnosť s cirkusom nie je čisto náhodná. Pokoj v duši šíri ďalšia sklenená vitrína v obchode s porcelánom, a síce One more try. Napokon vstúpi slon a zlovestne si zahrá na perkusiách i organe. Rockin’ ol’ galway si obliekla svižnejší kabát, opäť z nej srší zábava ako vo vysielaní CNN po pohrebe juhoamerického diktátora. Melancholický povzdych Every fold má v talóne skvelú teplú basu a je tu záver dvojalbumu, koncertný kúsok Rave-up for the roadies, ktorý má viac ako sedemnásť minút a je to poriadne drsná, miestami až kakofonická smršť so skvelo neotesanou sólovou gitarou Jukka Tolonena. Jasné, že je to jeden dlhý improvizovaný rockový orgazmus. Naživo sa vtedy nikto na nič nehral, hral sa rock a tak to aj znelo! Kdeže sa tie časy podeli?

Bonus Losing hold/Finlandia je rovnako v koncertnom prevedení, nijako nevybočuje z tvrdosti nastolenej predchádzajúcou skladbou, akurát tu chripľavo zúria klávesy a nechýba basové sólo.

Ak mi na albume niečo chýba, je to gitara. Poriadne srdnaté sóla á la Fruupp by tomu dodali pomyslenú čerešničku na torte (čuj poslednú skladbu). Nič to však nemení na tom, že Fairyport je dokonalá a živelná doska progresívneho rocku, ktorý sa ambiciózne a hlavne autenticky prebíjal počiatkom 70. rokov. Čo viac si môže fanúšik priať?