Flower-pot - @ 27.12.2007 | #

Nemám rád nostalgiu. Oveľa radšej čítam o hudbe samotnej než o spomienkach recenzenta a konieckoncov ani náhodou na to nemám vek, ale tu spravím výnimku a jednu exkurziu do minulosti si dovolím.

K dvojke som sa dostal ešte za času, keď môjmu vkusu kraľoval pop-art v podaní Pet Shop Boys a Andyho Warhola. Led Zeppelin som mal rád, ale bola to láska v štýle, že som poznal Black Dog, Rock And Roll a samozrejme Stairway to Heaven, automaticky považovaná (u mňa spolu s Africou od Toto a Can You Forgive Her? od PSB :) ) za najlepšiu pesničku na svete. Až raz mi kamarát v nejakom hudobnom obchode ukázal II-ku a (v mene otca) mi ju prezentoval ako najlepšíe album LZ. Očami som preletel tracklist, nezaznamenal Schody, Black Dog ani Babe I’m Gonna Leave You a skepticky som na ich absenciu upozornil. Pravdivostnú hodnotu výroku som si overil, až keď som si vypožičal kazetu a prehral ju v (dnes už niekde zabudnutom) magnetofóne. A na tej energií, čo z neho sálala, vtedy nič neubrala ani mizerná kvalita a to, že Moby Dick bol useknutý niekde na konci Henriho sóla.

Teraz, keď môj vkus medzičasom prešiel míle cesty a aj uši sú skúsenejšie, stále ma II-ka v každodennom stereotype osvieži ako ľadová desiatka v horúcom letnom dni, ako vychladený citrusový koktejl plný bezkonkurenčných riffov, muzikantskej radosti a invencie (a nič na tom neuberá ani fakt, že rozobraté na súčiastky tie nápady nijak originálne nie sú)- od ‚kráľovnej vypaľovačiek‘ Whole Lotta Love cez ‚chobotničie‘ sólo v Heartbreakerovi, bubenícku exhibíciu v Moby Dick (neznášam muzikantské onanie, ale tu Bonzovi s radosťou udeľujem výnimku) až po uvoľnenú, posmutnelú Bring It On Home. Za vrcholy potom považujem skladby, ktoré som kedysi prehliadal a považoval za nevýrazné- nežnú Thank You a hlavne fantasknú Ramble On. Tiež platňu vnímam ako základný pilier hardrocku, ktorý je ale vďaka svojej väzbe k blues oveľa živelnejší a živši ako napr. In Rock od Deep Purple- hlavne je to ale Muzika- hraná srdcom a s nesmiernou chuťou.

Ako by som to nejak inteligentne ukončil... Mám rád ako bluesovú jednotku, ktorá sa ešte drží tradicionálov a predstavuje tvár kapely, tak aj napr. akustickú trojku a mojím najobľubenejším albumom Led Zeppelin je dnes (z môjho pohľadu) najpestrejšie Physical Graffiti- dvojka ale navždy bude môjmu srdcu najbližšia...

Flower-pot @ 28.12.2007 19:23:53 | #
ad Filozof: heh, tých PSB (ktorí už dávno patria do mojej hudobnej minulosti, ale ako mojej prvej serióznejšej srdcovke im stále prisudzujem istý osobný význam) rád spomínam (hlavne pri rockovom osadenstve) s istým provokatívným podtónom- a čakal som, že niekto sa na to nejakým spôsobom chytí... :) A ich spojenie s pop-artom? No, odhliadnuc od toho, že sa tak volá ich výberovka (čo samo o sebe nemá nijakú hodnotu), tak si stojím za tým, že jednak svojou produkciou ďaleko presahujú odpad 80. rokov, ale hlavne je ich pop inteligentný a znie mi ako 'Andy Warhol na tanečnom parkete' (toto prirovnanie som ukradol nejakému novinárovi, tak sa mu ospravedľňujem :) )- a teraz nemám na mysli donekonečna prehrávané Go West alebo Se A Vída E, ale napríklad melancholickejšie albumy Behaviour alebo Release, príp. pre mňa ich vrchol, soundtrack ku Battleship Potemkin- tam nemôžem určitú umeleckú hodnotu poprieť, aj keby som úlohu rockového elitára hral sebalepšie... :)

ad merhaut- prosím ťa, bude v novej verzií možná editácia vlastných recenzií? Anžto rád by som odstránil príšernosti typu "trikrát slovo spomienka v prvom odstavci"... ;)