Reakce na recenzi:

moonySK - @ 04.01.2013

THE DOORS.

Keď sa s odstupom času pozriem do minulosti, všimol som si, že kapiel typu The Doors bolo absolútne minimum - poetické básne založené na prevažne klávesových motívoch všetkých druhov. A k tomu fakt, že za svoju až príliš krátku kariéru nahrali šesť kvalitných albumov im iba pridáva na dôležitosti, ktorú zohrávajú vo vodách rock and rollu.

Break on Through a rytmus bossanovy - úvodný trhák, ktorý vás chtiac či nechtiac dá postrčí ku klepaniu nohami alebo vrteniu zadkom - vynikajúca pilotná skladba a singel. The Doors to hneď v úvode rozbalili vo veľkom a pokračujú druhou The Soul Kitchen, ktorá ma mierne černošský motív. Jimove hypnotizujúce vokály vás prenesú až ku strhujúcemu refrénu, kde to celé vybuchne. Tretia The Crystal Ship je asi najkrajšou skladbou celého albumu, vybavujú sa mi celé rady vecí, ktoré by sa pri nej dali robiť... Odľahčí ju Twentieth Century Fox , ktorá perfektne vystihuje klubové ženy roku 1967, a z ktorej príklad si asi vzal náš ""pop-idol"" Rytmus pre svoje "Zlatokopky". Legendárna Alabama Song, ktorú prevzali kopy vtedajších kapiel a spevákov, je v podaní The Doors asi najlepšia a najoptimistickejšia. No a k legendárnej Light My Fire asi nie je moc čo napísať. Kus poctivej roboty, výrazný singlový potenciál, výborný text a neskutočné Rayovo a Robbyho sólo. Ešte musím vyzdvihnúť Johna Densmora, ktorý tu búcha ako o život a výborne dopĺňa tieto improvizácie.

Druhá strana začína obľúbenou koncertnou vecou kapely - Back Door Man, ktorá ma však najlepšie aranžmá asi priamo na štúdiovej LP. Nasledujú tri veľmi prehliadané veci, najmä preto, že nasledujú po siedmych dokonalých piesňach. Beatová a veselá I Looked at You by však bol výborný singel typu Hello I Love You. Jednoduchý textík o láske v podobe Jima Morrisona vždy osvieži a poteší každého fanúšika. Temnejšia End of the Night je priam mystika sama. Sála z nej ťažký opar "leta lásky", unavenosť zo všetkých prehýrených nocí... Take It as It Comes je asi jediné poslabšie miesto celej platne. Má však v sebe dravosť Break on Through a výbornú klávesovú/basovú linku v refréne a v tichších pasážach. No a záver albumu patrí neuveriteľnej The End. Hľadám slová, ktorými by som opísal tento 11-minútový epos. Či už hudba, ktorá sa dokonale prelína s Jimovou - dovolím si povedať - priam apokalyptickou básňou. Plížiaci sa prízrak dospeje k absolútnemu vrcholu, kde sa Jim priam vyškrieka zo všetkých svojích túžob. Záver. Zážitok.

Ticho.

The Doors sú tu.

5