Reakce na recenzi:

hejkal - @ 22.02.2009

V mojom okolí sú tri druhy fanúšikov skupiny. Prví uznávajú obdobie s Evansom a na Gillana a spol. kukajú s odstupom. Druhí robia presný opak a tretí žerú všetko, čo má visačku Deep Purple. Osobne patrím skôr k umiernenejšiemu krídlu druhej skupiny.

Debut z roku 1968 nesie podľa mňa v sebe zárodky budúcej tvorby. Už úvodná tvrdá bezspevovka And the address by zniesla zaradenie kamsi na Fireball. Hush je brutálna klasika, k tomu sa ani netreba vyjadrovať. Pekná melodická One more rainy day je pevne ukotvená v "sixtýsoch". Úvod dvojskladby Happiness napokon odpáli I am glad, čo je vec, ktorá sa mi inde páči viac, ale poznám človeka, ktorý na túto verziu nedá dopustiť. Závan budúcnosti počuť aj v ráznej Mandrake root. A nastupuje vcelku zaujímavá pomalá verzia „bítlsovky“ Help. Kto by to bol povedal, že táto popíčková nechutnosť (pre mňa, odvekého Beatles nefana) ma niekedy zaujme. A predsa. Dávam palec hore. Vlastná tvorba má niečo do seba, dôkazom je aj fajnová Love help me. Posledná vec a zároveň aj posledný cover (logicky) na albume je Hey Joe, začína ale španielskou koridou. A ňou v podstate aj končí. Fajn, ale tiež ju beriem skôr ako kulisovku. Z bonusov spomeniem iba jednu vec, takzvaný out take Shadows, čo je totálna 60-ties žbrnda, pripomína mi niečo od Monkees. Ešte, že sa na album nedostala.

Nech si hovorí kto chce, čo chce, prvý album od Deep Purple rockuje vcelku hojne a počúva sa výborne, takže nemám problém udeliť mu štvorku.