hejkal - @ 06.03.2011 | #

Keď sa odhodlám kúpiť si album z obdobia 80. rokov, tak to už musí byť niečo fakt závažné. Tvorbu Deep Purple som v 90. rokoch spoznal viac-menej po prvú polovicu 70. rokov (s výnimkou Come taste the band, tam šlo len o výberovkové nahliadnutie). Už si nepamätám rok, ale v tých časoch ešte fičali požičovne videokaziet a na Grosslingovej ulici v jednej takejto požičovni mali aj sekciu s hudobnými videami. Medzi inými tam trónil dokument Come hell or high water. Samozrejme, koncert sme si prehrali na vlastnú kazetu, vystrihali otravné kecy medzi skladbami a ja som tak prvý raz počul Gillana mimo formy, ale predovšetkým niekoľko skladieb, o ktorých som dovtedy nemal ani poňatia (A twist in the tale, Perfect strangers, Knocking at your back door, Anya, The battle rages on). A práve dve z nich, Perfect strangers a Knocking at your backdoor, ma zaujali najviac (a ešte aj Anya, aby som bol presný). Remasterovanú verziu CD z roku 1999 som si síce kúpil až neskôr, po neexistujúcej katastrofe globálnych rozmerov, ktorá sa do histórie zapísala pod kódovým označením Y2K, ale to nemá na môj vzťah k albumu žiadny vplyv, takže k veci.

Album zahajuje Knocking at your backdoor a na rok 1984 je to skladba dekády! Milujem refrén, ale aj ako celok patrí k tomu naj, čo kedy gejzír Deep Purple vychrstol do tváre rockových dejín. Under the gun je svieža a svižná skladba, Nobody’s home a Mean streak dtto, Párpli oproti minulosti pridali na priamočiarosti a aj melodike a celkom im to pristane. Skvelú päticu skladieb uzatvára titulná skladba, ktorú vnímam ako poctu Kashmiru od Led Zeppelin. V orientálnych pasážach sa rôzne narába s počtami, čo do rytmov a dôb, je to príjemné. A gypsy’s kiss rýchlo odsýpa a prvý (a posledný) krát prichádza na rad slaďáčik, povinná to súčasť každého správneho hard rockového diela. Tunajší kúsok počúva na meno Wasted sunsets a ja ho tiež počúvam. Rád. Hungry daze akoby vypadla z albumu Rainbow, svojím ústredným motívom mi v mysli vyštúrala asociácie na dosku Long live rock’n’roll. Na záver je tu zasa tvrdšie sa tváriaca skladba Not responisble a padla.

Jediná bonusová skladba, Son of Aleric, je skôr desať minút trvajúca improvizácia, v rámci ktorej si v pomalšom tempe Ritchie citlivo zasóluje, osobne mi sedí ako zakončenie cédéčka.

Je úžasné, že „ejtýs“ syňťákový grc a ani „umravníme všetky nástroje, nech sa kulmy nerozpadnú, mejkap neroztečie, prirodzenie nezachveje“, sa nekonajú, takže môžem 3,5 hviezd pokojne dotlačiť k čistej štvorke. Poctivý hard rockový album si to zaslúži.

Cossack @ 06.03.2011 13:00:31 | #
Na "In Rock" a "Machine Head" se shodneme, první období mě moc neoslovilo (ale je fakt, že mu ještě „dlužím” nějaký ten poslech navíc), éru „Coverdalovskou” mám rád, ale sem už bych „Dokonalé cizince” vtlačit dokázal...
(Nepovažuji se však za znalce „Tmavého nachu”.)

P.S. Jinak se s Tvými názory často ztotožňuji (například na debuty Lynyrd Skynyrd i Molly Hatchet se dívám úplně stejně). ;-)