Reakce na recenzi:

hejkal - @ 25.06.2011

Malá ukážka z roku 2010 pre tých, čo nečítajú Rockplus, o čo prichádzajú. :)

Tak nám ubehlo tridsaťpäť rokov od vydania posledného regulárneho albumu Deep Purple zo 70. rokov. Come taste the band zdarne odolal výročným remastrom, ktoré Deep Purple vypustili pred niekoľkými rokmi. Až doteraz. Takmer na deň presne Párpli konečne tento dlh splatili. Málokto z rockerov asi nevie, čo pôvodnému vydaniu predchádzalo a čo nasledovalo. Ritchie Blackmore opustil skupinu, aby mohol následne dopriať tento pocit väčšine členov skupiny Elf. Náhradníkom sa stal Tommy Bolin. Talentovaný experimentálny gitarista známy svojim pôsobením v James Gang a spoluprácou s bubeníkom Billym Cobhamom na legendárnom albume Spectrum. A tak to Deep Purple skúsili ešte raz. Iste, nakoniec sa ukázalo, že neresti, osobné strasti, hudobné rozdiely a množstvo ďalších faktorov dobre známych z hudobného bulváru či encyklopédií prevážili a skupina prestala existovať. Keď k tomu prirátame fanúšikov a dobových kritikov, ktorí svorne túto zmenu v zostave a čiastočne aj v hudbe nestrávili, niet sa čo čudovať. Ja som nič z toho, ako neskôr narodený, nezažil. Album nevlastnil nikto z môjho okolia, nuž sa môj hudobný rast oň ani neobtrel (nerátajúc Love child, You keep on moving a tuším Comin’ home). Keď som v puberte začal hromadne počúvať produkciu skupiny, skončil som pri Stormbringerovi, ktorý ma dosť sklamal a ďalej som nepátral. Až doteraz. Kedy inokedy, ak nie teraz, by sa hodilo doplniť si vzdelanie a zažiť niečo neopakovateľné?

Slušne vyzerajúce 2 CD prevedenie obsahujúce pôvodný album, jeho remix z roku 2010, tri bonusy a 24-stranový booklet, ktorý neponúka až tak veľa textu, skôr sa zameriava na bohatú fotodokumentáciou korenenú tu a tam troškou dobových plagátov a časopiseckých článkov.

Moje dojmy čerstvého poslucháča možno nevyvážia dobových pamätníkov a obdivovateľov, ale zasa sú čerstvé a možno spontánnejšie.

Z mäteži zvukov sa vylúpne úvodný vypaľovák Comin’ home, ktorý si to šinie na pomedzí trošky veselého rock’n’rollu a priamočiareho hard rocku, aký nikdy neomrzí. Tvrdšie sa tváriaca Lady Luck by mohla byť pokojne umiestnená aj kdesi na Burn, prekvapuje pomerne krátka minutáž. To je vlastne jeden z najpodstatnejších rysov albumu. Gettin’ tighter je toho dôkazom a aj napriek stredovej „funky“ pasáži má niečo do seba. Stredné tempo je vlastné väčšine skladieb na albume, Dealer to potvrdzuje. A jeho posadenosť mi šmakuje, vrátane sláďáčkovej naliehavej medzihry. I need love zachraňuje gitara, respektíve Bolin a jeho svižné meditačné sóličká, ako predohra prvému vrcholu albumu, vražednej Drifter, však vôbec nie je márna. Zmienená ultrapecka Drifter sa počúva jedna báseň (od majstra slova, nič také, čo sa dnes v hektolitroch utrpenia utápa v internete) a jej jediná chyba je to, že za ňou je Love child, ktorá ju oberá o titul vrchol albumu. Ten rif patrí k jedným z mojich najobľúbenejších. Vôbec je druhá polovica albumu zaujímavejšia, akoby sa vymanila z potreby dokázať všetkým, že priamočiarosť je skupine vlastná. Dvojskladba This time around/Owed to „G“ má dlhšiu minutáž, zlovestnejšiu pomalosť a citmi prekypujúcu gitarovú exhibíciu, čím sa radí k tomu najlepšiemu, čo Deep Purple po roku 1972 vyprodukovali. Na záver sa z ticha pozvoľne vylúpne skladba Keep on moving. Nikdy ma veľmi nebrala (ako singel prilepený kde tu po rôznych výberoch), ale musím sa tejto atmosférickej a skvelo gradovanej veci ospravedlniť. V kontexte albumu je nádherným záverom.

Po nemastnom-neslanom výtvore s názvom Strombringer predstavuje podľa mňa Come taste the band výborný prírastok do diskografie Deep Purple, slušný prírastok do histórie rockovej hudby a potešiteľný prírastok do akejkoľvek hard rockovej zbierky.

Výročná edícia obsahuje na cédéčku s poradovým číslom jedna jediný bonus, singlovú verziu skladby You keep on moving, čo je celkom divné, ide tu dvakrát po sebe. Druhé CD sa vyžíva v remixe, ktorý má o niečo silnejší a plnší zvuk než CD 1, ale okrem iného poradia skladieb nemá veľmi čo ponúknuť. Ako bonus sú tu prilepené dve inštrumentálne skladby (rázna hard rocková Same in L.A. a famózna predvádzačka zo štúdia Bolin/Paice Jam) majúce asi deväť minút, čo, uznajte, mohli radšej prilepiť na prvý disk a neťahať z ľudí peniaze. Ale to je asi jediná škvrnka na inak perfektnom vydaní Come taste the band. A pre mňa paradoxne aj objav a album roku!