Reakce na recenzi:

hejkal - @ 02.02.2014

Keby som mal vybrať jedinú kapelu zo 60. rokov, ktorá by dôstojne reprezentovala ako melodickú popinu (Wrapping paper), tak psychedéliu (Sunshine of your love), nadšenie z blues (Crossroads), zakladanie nových štýlov (White room) i brilantné posúvanie hraníc inštrumentálnej zdatnosti, menoval by som Cream. Trojica hráčov je pre rockovú hudbu asi najesenciálnejší počet. Že takýto počet hráčov môže (a musí!) na koncertoch bezbreho vyhrávať, naznačil už dvojalbum Wheels of fire z roku 1968. Ak ma niečo mrzí, tak to, že tento dejinný okamih som prepásol a nemohol som ho sledovať naživo. Aspoň si to pripomínam na koncertoch svojej kapely, ale o inom som chcel. Vo svojej dobe, pár rokov po rozpade formácie, musela platňa Live Cream (tiež obsahuje živé veci zo šesťdesiateho ôsmeho) splniť túžby všetkých, čo vedeli, že na pódiách bola kapela nedostižná a zo štúdiovej premyslenosti nenechala nitku suchú. Vodopád sól, improvizácií, kedy sa všetky tri nástroje (basa, bicie, gitara) prebíjajú navzájom, naraz a bez prestávky, to je jednoducho to, čo od rockovej hudby naživo očakávam a považujem za najdôležitejší prínos pódiových povodní.

Cream to dokazujú hneď v dvojici skladieb, N.S.U. a Sweet wine. Jack Bruce hrá na basu tak, že sa to opísať nedá, vďaka nemu tento nástroj milujem, ale to neznamená, že sa Clapton a Baker dajako krotia. Clapton fičí neskutočne, veľká škoda, že sa tomuto štýlu hrania, ktorý mu naozaj šiel, prestal tak rýchlo venovať a presídlil k podstatne mravnejšej (a nezaujímavejšej) muzike. A Baker? To je jednoducho priekopník, tvorca hardrockovej hry na bicie, a tak to aj znie, božsky. Bluesové majstrovstvo prinášajú dve kratšie (ledva sedemminútové) veci, pomalé blues Sleepy time time (okrem iného dokazuje, že Jack Bruce mal bezkonkurenčne jeden z najúžasnejších hlasov, aké rockové dejiny poznajú) a rýchly štandard Rollin' and tumblin' (správne neforemná harmonika je dôkazom, že aj ako hudobník bol Jack Bruce o sto rokov pred všetkými naokolo, spoluhráči a Hendrix odpustia). Aby sa vypchala platňa, bachli sem vydavatelia ešte jeden štúdiový kraťas z roku 1967, a síce Lawdy mama. Nájsť desať rozdielov medzi ňou a skladbou Strange brew je nad sily bežného poslucháča, ako bodka za albumom však môže byť.

Dokonalá kompilácia koncertných nahrávok prvej majstrovskej pódiovej kapely rockových dejín pre mňa predstavuje sviatok pri každom počúvaní (a to aj keď ju mám rozbitú cez dva disky knižnej kompilácie Those were the days z roku 1997).