Reakce na recenzi:

Jardo - @ 09.03.2014

Nadšený z počutia prvého albumu, tešil som sa aj na druhý počin tejto výbornej hardrockovej formácie. Obal albumu ma zaujal a tušil som, že to tak bude aj s jeho obsahom. Rainbow som spoznal na strednej škole, keď mi tieto nahrávky nosil kamarát z vedľajšej triedy.

Rázna hardrocková vecička s razantným Diovým vokálom (nemôžem si pomôcť, ale ten chlapík sa musel pre tento druh hudby narodiť) a vynikajúcim sólom nám otvára tento album a volá sa Tarot woman. Ďalšia skvelá hardrocková pieseň s presvedčivým Diovým spevom nasleduje za ňou a tou je Run with the wolf. Starstruck a Do you close your eyes sú kúsky, ktoré potešia uši nejedného rockera. Zatiaľ sme svedkami perfektného hardrocku a to najlepšie ešte len má prísť!

Dostali sme sa k eposu s názvom Stargazer. Páni muzikanti podávajú fantastický výkon. Ak by som mal urobiť nejaký rebríček najzaujímavejších piesní, ktoré som kedy počul, tak tento opus magnum by stál hodne vysoko. Kapela na nás vysype excelentný hardrock. Atmosféra piesne nás vtiahne priamo do deja a razom sa stávame účastníkmi toho, o čom hovorí text piesne. Pieseň má obrovskú silu. Kapela exceluje a mne pri takomto výkone neostáva nič iné len dať (ten imaginárny) klobúk dole z hlavy. Album uzatvára Light in the black, ktorá nie je o nič horšia ako jej slávny predchodca. Je to pekelná hardrocková jazda, kde kapela hrá ako o život. Powell tu dokazuje, že patrí k bubeníckym výšinám a že je ozajstná osobnosť hardrocku. Jeho hra ovplyvnila mnohých bubeníkov tvrdšieho razenia. Predovšetkým tieto posledné dve piesne albumu radím k vrcholom hudby a pokojne by obstáli vedľa takých piesní, ako napr. Close to the edge alebo You and I a o dĺžku hmatníka Ritchieho gitary, by snáď aj vyhrali. Pri počúvaní sóla, ktoré hrá Blackmore proste žasnem. Je to kvalitné, precízne a rýchle sólo, na aké sme od tohto majstra zvyknutí a tu len podotknem, že napriek rýchlosti tohto sóla, počujeme nádherné tóny, ktoré Blackmoreové prsty „vypáčili“ z gitarových strún. Nie je to teda nejaký súzvuk niečoho, čo prehrmí ako rýchlik (trrrrrrrrrrrr) – ako to môžeme počuť od iných rýchloprstých gitaristov – práve naopak, je to ukážka umenia prvotriednej kvality. Áno, Ritchie nám na záver naservíruje poriadne sólo, aby sme neostali na pochybách, či je toto dielo naozaj mimoriadne. Jasné, že je!

Jeden z klenotov dejín hudby na seba nenechal zabudnúť. Veď uplynulé roky a mnohí inšpirovaní hudobníci pokračujúci v jeho odkaze hovoria za všetko. Naviac, Blackmore pozdvihol Dia a Powella na medzinárodne uznávané hviezdy a veľké postavy rockovej hudby. Samozrejme, že bez ich umenia a snahy by to nešlo, čiže na svojom vzostupe pracovali tvrdo a oprávnene na ten vrchol patria. Ritchie však vedel, že v nich niečo cenné drieme a práve pri tomto velikánovi sami vyrástli na velikánov a rešpektované osobnosti. Za takýto výkon však pochvala patrí všetkým členom kapely.