Reakce na recenzi:

Mayak - @ 22.03.2015

Už som to nie raz v recenziách a rôznych polemikách napísal, či povedal, že USA (a celá Severná Amerika) vlastne v mimoriadne plodných a zásadných 70. rokoch nemali skupinu, či výrazný muzikantský projekt, ktorý by mal jednoznačne charakter toho, čomu sa v Európe a zvlášť na Britských Ostrovoch hovorilo "art rock". Dalo by sa polemizovať, že čiastočne tvorba KANSAS napĺňa istým spôsobom možnosť zaradenia sa do tohto subžánru, iste to nikdy vlastne nebola „klasická“ AOR kapela, ale ani vyložene art rocková.

STARCASTLE sa relatívne úspešne v rokoch 1976/78 svojimi prvými troma albumami etablovali na americkom trhu, ako najvydarenejšia odozva/klon britských YES.

Špecifickou a jednorázovou udalosťou v USA bolo v roku 1978 vydanie albumu "Stained Glass Stories" skupiny CATHEDRAL ... ale kto ešte viac ?

"Najviac európsky znejúca US progresívna skupina všetkých čias." ... tento slogan/termín platí a ostane nemenný, v súvislosti s tvorbou fenoménu HAPPY The MAN, minimálne z časového aspektu a obzvlášť v súvislosti so 70. rokmi.

Málokto vie, že Peter Gabriel, po odchode z GENESIS, pri svojom štarte na cestu sólovej kariéry koketoval aj s možnosťou byť súčasťou a spevákom tejto americkej kapely. HTM sú dodnes jeho špecifickí obľúbenci a boli jeho inšpiratívnym zdrojom pri fúzovaní prvkov art rocku a jazzových fragmentov v ňom, v rámci vlastnej tvorby.

Pre valnú väčšinu art/prog rockových recenzentov, redaktorov i fanúšikov vo svete sú najvýznamnejšími produktami v diskografii HAPPY The MAN prvé dva oficiálne štúdiové albumy, majúce nepochybne kultový status. Je však dosť takých a patrím medzi nich, čo považujú ich tretí album za dielo najviac vyjadrujúce podstatu všeobecného termínu "progresívny rock" ... tak, ako ho vnímame optikou súčasnej doby.

HAPPY The MAN sú kapelou, ktorá na svojich prvých troch štúdiových počinoch stála na trojici vyrovnaných, invenčných a skvelých inštrumentalistoch. Gitarista a jediný spevák v skupine Stanley Whitaker, a multiinštrumentalisti Frank Wyatt a Kit Watkins (obaja hráči na rôznorodú paletu klávesových nástrojov, flautu, saxofón a ďalšie dychové nástroje) si skladateľské a aranžérske party rozdelili približne rovnakým dielom, čo nepochybne zvyšovalo pestrosť, nápaditosť a zvukovú variabilitu kompozícií HTM.
Art rockový základ skladieb, obohacovaný fragmentami jazzu a odozvy Canterburskej scény sú prítomné všade a celkom intenzívne.

HTM nie sú epický, ako GENESIS v rannom období, ani patetický a pompézny, ako YES vo svojej zlatej ére – ich songy (takmer) zásadne neprekračujú 10 minútovú hranicu trvania (podobnosť s GENTLE GIANT), sú častejšie čisto inštrumentálne, ako spievané a sú jednoznačne o sile a originalite hudobných nápadov, ich častej variabilite a o drobných hráčskych finesoch (jediný, ambiciózny projekt s 38 minútovou suitou "Death's Crown" na rovnomernom albume, dopadol v konečnom výsledku značne rozpačite).

Samotný, album "3rd/Better Late ..." (lebo toto je jeho úplný a správny názov) pozostáva zo štyroch spievaných a šiestich inštrumentálnych trackov.

Úvodná "Eye of the Storm" je zasnená, camelovsky znejúca inštrumentálka s dominanciou striedajúcich sa pasáží Watkinsovej flauty a Wyattovho saxofónu.

"The Falcon" je naliehavá, vygradovaná dramatická skladba s úžasne precíteným barytónom Whitakera. Jeden z vrcholov albumu.

"At the Edge of This Thought" je melancholicky pôsobiaca inštrumentálka, tentokrát s dominanciou flauty jej autora Franka Wyatta a s bohatými klávesovými vrstvami v pozadí.

"While Chrome Yellow Shine" - fragmenty jazzujúcej gitary do efektného tandemu hry dvoch klávesových čarodejníkov, ktorí sú spoluautori tejto hypnotizujúcej kompozície.

"Who's In Charge Here?" - pomalšia skladba, rukopis Whitakera je evidentný, precítený spev s jemu vlastným vibrátom a sekundujúcim mu saxofónom Wyatta.

"Shadow Shaping" ďalší spievaný track , Watkins a Wyatt s dominantnými klávesami a saxofónom.

"Run Into the Ground" je v podstate jazzová záležitosť, v popredí sa striedajúcimi sólovými improvizáciami Watkinsa na clavinete a Wyatta na saxíku. Efektné ...

"Footwork" je Watkinsova variácia na Canterbury scene. Že je to pomyselný „súboj“ dominujúcich kláves a saxofónu, azda ani nemusím zdôrazňovať.

"Labyrinth" – zase Watkins, opäť echá Canterbury a znova melanchólia ... ale tá čo nádherne chytá za srdce. V druhej polovici gradujúcej kompozície aj skvelá gitara Whitakera.

"Such A Warm Breeze" epilóg albumu je pokojnejšia, optimisticky pôsobiaca Whitakerova skladbička s jeho výrazným spevom a evokujúca trochu Camel.

Skutočne, porovnávať HTM s nejakou európskou kapelou je ošemetné, je to jedinečná a neopakovateľná partia bravúrnych inštrumentalistov, skladateľov a aranžérov, bez tendencie predvádzať sa, ale stále sa tlačí do podvedomia najmä CAMEL, aj kvôli hojnému výskytu flauty (dokonca občas aj dvoch) a melodickejším formám Canterbury, ktoré sú začlenené do časti (rannej) tvorby oboch týchto legiend.

A nie je žiadnou náhodou, že po vydaní tohto albumu ... odchádza jeden z výraznej trojice autorov a skladateľov HAPPY The MAN, Kit Watkins do Európy ... a nahráva s CAMEL album "I Can See Your House From Here" ... s akým výsledkom, to asi viete sami ... a žiaľ, invenčná a zlatá éra zásadného prínosu pre svetový art rock a prog rock zo strany HTM odchádza v podstate tiež, napriek ďalším pokusom a istým snahám experimentovať s "náročnejšími formami" hudby všeobecne. Tandem Wyatt / Whitaker s istými prestávkami naďalej fungoval, aj funguje, či už v parciálnych reunionoch HAPPY The MAN, alebo v poslednom období vo forme projektu, teda kapely OBLIVION SUN.

... a bodové hodnotenie prvých troch albumov HTM považujem za obyčajné klišé ...