Reakce na recenzi:

Mayak - @ 10.05.2015

Čas, ktorý uplynul medzi nahrávaním tohto albumu a jeho realizáciou na CD nosiči sa dá nazvať - priepastným.

Partia šiestich mladých mužov, s renomé už skvelej koncertnej kapely (bez jediného štúdiového albumu na svojom konte, predstavila koncom roku 1974 vo svojom rodnom meste Harrisonburg veľkolepé multimediálne art rockové predstavenie, ktorého majoritnou časťou bolo živé prevedenie 38 minútovej suity s názvom „Death's Crown“. Na základe avíza od svojho dobre informovaného manažéra/agenta bol jedným z účastníkov tohoto show aj Peter Gabriel, ktorý práve brázdil v tejto dobe po Európe a Severnej Amerike megaturné so živým predstavením koncepčného dvojalbumu „The Lamb Lies Down on Broadway“ svojich materských Genesis. Už vtedy uvažoval o odchode z kapely, ktorá bola na totálnom art rockovom zenite a celkom vážne a úprimne pomýšľal o výmene zabehnutého a veľmi známeho britského tátoša, za ešte mladého, bujarého a neosedlaného amerického. Do hudby a prejavu Happy The Man sa proste zamiloval...

... ale história sa nakoniec neprepisovala (resp. prepisovala celkom inak) a Peter Gabriel hral (alebo ešte stále hrá) s HTM, žiaľ, iba ak v alternatívnom svete ...

Ešteže títo dvadsiatnici z Harrisonburgu nahrali v tej istej dobe aspoň v domáckom štúdiu celú nosnú suitu „Death's Crown“ a spolu s ňou skoro deväť minútovú „New York Dreams Suite“ ... a ostalo to v obligátnom „šuplíku“, spolu so záverečnou „Merlin Of The High Places“, ktorá bola nahraná obdobným spôsobom na jar 1976.

Až v roku 1999, zásluhou chvályhodnej vydavateľskej filozofie US labelu Cuneiform Records mohol svet nie-mainstreamového rocku a fanúšikov kapely spoznať „posmrtne“ tento zaujímavý produkt rannej tvorby HTM.

To, čo je na samotnom albume, vlastne ani neprešlo procesom remasteringu a nejakých zásadnejších úprav, takže kvalita nahrávky je ekvivalentná dobe, vybaveniu „nahrávacieho štúdia“ a disponibilných prostriedkov vtedajších mladíkov z HTM.

Jedenásť dielna titulná suita je spoločným skladateľským dielom klávesáka/pianistu Franka Wyatta a speváka a hráča na klasickú gitaru vtedajších HTM, Dana Owena, ktorý kapelu opustil ešte v dobe pred nástupom ich neskoršieho úspešného obdobia. V tej dobe sa ešte skladateľsky na tvorbe HTM príliš nepodieľali gitarista Stan Whitaker a flautista a klávesák Kit Watkins. Gitarové pasáže Whitakera v sólových partoch však už jasne evokujú inštrumentálnu bravúrnosť, pripomínajúcu tu najmä Steve Howe-a. Celý album naspieval Dan Owen. Aj keď sa jedná o ambicióznu prvotinu pomerne mladých muzikantov s množstvom „parciálnych skladbičiek v jednom“, ako celok suita vlastne relatívne drží pokope, i keď sa tu striedajú dynamickejšie momenty s chvíľkami trochu mdlými. Pozoruhodné je, že „Death's Crown, Part5“ bola neskôr vyňatá, ako samostatná (a veľmi výrazná) kompozícia pod názvom „Open Book“ a umiestená na kultovom, druhom albume HTM „Crafty Hands“.

Úprimne, pred pár rokmi, keď som tento album počúval (a predovšetkým jeho titulný epos), ako „novinku“, bral som ho, čoby milovník dlhých hudobných útvarov, ako art rockovú perlu a asi najlepšie dielo HTM. Z dnešného uhlu pohľadu však viem, že podstatne kratšie a melodickejšie skladbičky, no na druhej strane veľmi silné práve hudobným nápadom, či výrazným nosným motívom v podaní HTM sú tým skutočným skvostom. História sofistikovaných foriem rocku nám však často ukazuje, že nelimitovaná odvaha a entuziazmus mladých, talentovaných hudobníkov je obyčajne viac, ako neskoršia zrelosť, istá miera predvídavosti, ... ale aj nepatričnej opatrnosti, či tendencie ku istej komercionalizácii tvorby a obavy z kritiky recenzentov, či prijatia majoritnej verejnosti a následne ňou podmienenej kúpischopnosti daného albumu...

Dramatická „New York Dreams Suite“ má už isté kontúry iných, z dnešného aspektu tradičných HTM, ale archaický spev Dana Owena ešte stále charakterizuje aj zvyšky pôvodnej, rannej tváre kapely.

Záverečná inštrumentálka „Merlin Of The High Places“ z pera Franka Wyatta je v podstate už typický track Happy The Man, s efektnou flautou a clavinetom Kita Watkinsa, aké sa nachádzajú bežne na kultových prvých dvoch oficiálnych nosičoch skupiny.

Hodnotiť tento album je pre mňa pomerne ošemetné, no vzhľadom na moju slabosť pre HTM a tiež s prižmúrením oboch očí ...