Reakce na recenzi:

hejkal - @ 29.12.2009

Kašeľ, ktorý rozhodne neznačí, že by sa na to Tommy a spol. vykašľali, otvorí tretí album Black Sabbath a je to otvorenie vo veľkom štýle, Sweet leaf je jednoducho klasika. Nechystám sa však ísť skladbu po skladbe, radšej by som spomenul celkové vyznenie albumu. Oproti predchodcovi je viac priamočiarejšie a tvrdšie, tým mu však chýba povestná troška k tomu, aby som mohol byť nekritický. Iste, prvých šesť albumov od Black Sabbath je perfektných, k slovu sa však dostávajú moje osobné preferencie, niektoré z nich si púšťam menej ako iné a Master of reality patrí do dolnej polovice pelotónu, nuž hodnotenie mierne ozúbkujem (o jednu hviezdu).

To by sme mali, takže hajde ho k pubertálnym spomienkam. Bola to moja prvá skupina, v ktorej hral istý Alex (ahoj, chlape, jak žiješ, snáď sa ti tento text raz dostane na obrazovku monitoru) , najväčší fanúšik Black Sabbath, akého poznám. To som mal asi šestnásť a on pätnásť, ale v snahe dokázať si, akí sme borci, sme žrali každý svoju jednotku. U mňa to bola Deep Purple a Child in time, u neho to bola dvojskladba Embryo/Children of the grave z tejto dosky. A tak sme hrali, ako sme vedeli. O dušu a s (ne)vedomím, že seriózny poslucháč by z toho ošedivel. Children of the grave je inak bohovská vec, rozhodne patrí k tomu naj, čo Black Sabbath kedy splodili.

Pri počúvaní Black Sabbath sa vraciam do mládežníckych čias, verím, že na staré kolená sa dožvatlám práve k tomu, že budem na zdesené príbuzenstvo pokrikovať Children of the grave alebo Fairies wear boots, takže sa budú hanbiť vraziť ma do starobinca a užijú si to so mnou až do konca. A potom si možno čas od času pustia Black Sabbath. Niet nad utopické predstavy.