Reakce na recenzi:

hejkal - @ 24.03.2023

Hoci je v našich končinách najznámejším hudobným festivalom nepochybne Woodstock, rekord najväčšieho podujatia tohto druhu neohrozene drží Isle Of Wight Festival. Od 26. do 30. augusta 1970 na tento britský ostrov zavítalo okolo 600 000 až 700 000 (zdroje sa rôznia, Guinessova kniha rekordov uvádza 600 000) hudby chtivých poslucháčov. Jasné, že to bol finančný zabijak a ďalších tridsaťdva rokov sa tu žiadny festival nekonal. Určite to bolo aj kvôli protestom domáceho obyvateľstva, ktoré si vymohlo prijatie zákona, ktorý obmedzoval podobné akcie.

Vystúpili na ňom mnohé legendárne i pozabudnuté, ale vynikajúce kapely. Existujú kompilácie i filmy, samostatné koncertné albumy vyšli v priebehu času viacerým interpretom i skupinám. Okrem Milesa Davisa, ktorého vystúpenie vyšlo v rámci akéhosi boxsetu, mám všetky vydané CD kapiel. Vynikajúco sa prezentovali melancholickí hudobníci z Moody Blues, Emerson, Lake & Palmer debutovali priam omračujúco, Jimi Hendrix naopak odohral jeden zo svojich posledných koncertov. Slušne sa prejavili aj borci z The Who, vrcholom celého festivalu bola strhujúca rozlúčka so skupinou Roryho Gallaghera Taste. Príjemne sa počúva aj vystúpenie The Doors, no a rovnako žiarili aj borci z Jethro Tull.

Ich záznam vystúpenia vyšiel na archívnom albume Nothing Is Easy: live at the Isle of Wight 1970. Kapela v tom čase už pár mesiacov nahrávala materiál na nový album Aqualung (vyšiel v marci 1971), a tak, ako to býva dobrým zvykom, testovala materiál na pódiách. Nakoľko skladbu My God nahrala už v apríli toho roka, zaznela aj na Isle Of Wight. A veru bola parádna! Podobne ako zvyšných sedem (osem, keďže posledná skladba je medley) vybraných skladieb z prvých troch albumov. Čerstvú novinku Benefit zastupujú dve bomby With You There To Help Me a To Cry You A Song. Debut pripomínajú ťažkotonážne skladby My Sunday Feeling a Dharma For One, čo je vlastne povinné bubenícke sólo. Clive Bunker bol majster svojho remesla! Kostru repertoára však tvorili skladby z albumu Stand Up, a teda Bourée, Nothing Is Easy a Medley: We Used To Know/For A Thousand Mothers. Naživo dostali skladby to, čo na albume troška absentuje, aspoň v mojom vnímaní.

Toto je Jethro Tull vo svojom hardrockovom období, na jednom z viacerých vrcholov (druhom, bluesový už mala kapela za sebou). Pätica hráčov (Anderson, Barre, Bunker, Cornick a Evan) do toho dávala všetko a ja im za to ďakujem. Evan si dal sólový klavírny vstup vo With You There To Help Me, no a Barre vystrúhal predstavovačku v záverečnej Medley medzi skladbami. Jedinečná flauta robí z muziky Jethro Tull unikát, pozitívom je, že aj naživo je výrazná. Anderson nič neukracuje, tlačí na pílu a jeho výraz je neopísateľný. Ešte sa vrátim k Barremu. Jeho gitarová hra pôsobí ako lavína gniaviaca pod sebou všetko, čo jej stojí v ceste. Takto tvrdá už kapela nikdy nebola!

Inak, zvuk je bootlegový. Prinajlepšom. Je to zahuhňaná stena, z ktorej najlepšie počuť spev, flautu a gitaru. Verím, že to bude pre mnohých sviatočných poslucháčov (a hifistov dtto) prekážka v absorbovaní toho podstatného, muziky a energie. Pokiaľ však ste podobný fanatik do živákov ako ja, nebudete mať problém precítiť naozaj parádne vystúpenie. Viac takých!