Reakce na recenzi:

alienshore - @ 09.01.2013

Kansas patrí jednoducho medzi top progresívne kapely z Ameriky. O toto výnimočné miesto sa postaral tvorivý potenciál, aranžérske a skladateľské schopnosti takmer všetkých muzikantov. Každý jeden člen mal svoje podstatné miesto a mal zároveň aj svoju úlohu, ktorú plnil v prospech kapely. Vďaka tomu znie Kansas ako kompaktný celok aj na samotných albumoch a boli si vedomí toho, že dokážu ďaleko viac ak budú ťahať za jeden povraz namiesto dokazovania si veľkosti svojho ega.
Podľa vlastných slov Kerryho Livgrena a Phila Eharta boli členovia kapely každý z iného súdka a zároveň fungovala chémia, ktorá ich poháňala vpred. Najlepšie organizačné schopnosti mal bubeník Phil Ehart a pre zmenu Dave Hope bol človek, ktorý hneď uzemnil každého kto sa nejakým spôsobom začal vymykať spod kontroly, samozrejme v pozitívnom zmysle. Hudobný smer určoval Kerry Livgren aj s pomocou Stevea Walsha, ktorý naspieval väčšinu skladieb Kansas. Najlepší kontakt s publikom mal príležitostný spevák a klasicky vzdelaný huslista Robby Steinhardt. V dobe nahrávania albumu Point Of Know Return boli najväčšie nezhody medzi Kerrym Livgrenom a Steveom Walshom, ktorý chcel robiť tvrdšiu rockovú hudbu a to bolo ako opozitum voči Livgrenovemu spôsobu skladania piesní. Vďaka tomu však vzišlo niečo naozaj skvostné a pravá tvorivá nálada sa pretavila do reálneho výsledku, keďže album Point Of Know Return je najúspešnejším v ich kariére. Albumu sa predalo viac ako tri milióny kusov a takýto úspech už Kansas nikdy nezopakovali.

Pri úvodnej a titulnej skladbe Point Of Know Return sa vybalí krásna melódia a hudobný podklad, ktorý vedia spraviť len ozajstní majstri. Túto skladbu zložila trojica Walsh, Ehart, Steinhardt. Po vydarenom úvode nasleduje spoločná skladba Livgrena a Walsha nazvaná Paradox. Walsh spieva svoj typický tenor a rýchlejšia rytmika vytvára priestor pre husľové vyhrávky a gitarové sólo. The Spider je inštrumentálne dielo Stevea Walsha a tentoraz má silnejšieho rockového ducha, no nechýbajú mu progresívne výpady v podobe klávesov a rytmiky. Typický ťah má ďalšia Livgren-Walsh kompozícia Portrait (He Knew), ktorá obsahuje krásne motívy s progresívnym feelingom a neobyčajne vyvážený pomer klávesov, gitár, huslí a celkovej rytmiky. Aranžérsky talent sa prejaví v šesť minútovej Closet Chronicles, v ktorej sa striedajú so spevom Walsh a Steinhardt. Skladba obsahuje niekoľko famóznych hudobných momentov a jedná sa opäť o dielo dvojice Livgren-Walsh. Robby Steinhardt si zaspieva v skladbe Lightning’s Hand (autori Walsh-Livgren), ktorá má krásnu rockovú náladu a melódie. Nechýba typická košatá rytmika spolu s výborne spracovanými gitarami. Skladba Dust In The Wind je bielou holubicou kapely a tento skoro duet Walsha a Steinhardta sa skvelo počúva dodnes. Kerry Livgren sa chcel naučiť prstové hranie na gitare a tak si skúšal jednoduché akordy tejto piesne. Keď si jeho žena všimla ako krásne tie akordy znejú naliehala na to, aby Kerry spravil na to pieseň a podarilo sa to, že skladba je najúspešnejšou a najznámejšou od skupiny Kansas. Ďalší spoločný autorský počin dua Livgren-Walsh je Sparks Of The Tempest. Song má na začiatku akýsi jazz/fusion rytmus, ktorý sa v refréne preklopí na klasický prog-rock. Nechýbajú výborné klávesy, gitary a Robby Steinhardt ako spevák. Nobody’s Home (Livgren-Walsh) je jedným slovom nádherná. Skladba začína po monumentálnom úvode peknými husľami a klavírom, potom sa pridáva krásnou melódiou Walsh. Zapoja sa nakoniec všetci a začnú doslova maľovať svoje typické hudobné plochy, ktoré majú vysoký umelecký charakter. Album uzatvára Livgrenova kompozícia Hopelessly Human, ktorá trvá cez sedem minút a jedná sa samozrejme a skvelo naaranžovaný song. Livgren ako neobyčajne plodný autor stvoril geniálne dynamickú a vnútorne zvláštne napätú skladbu s jemnými plochami ako aj tými prog-rockovými. Spevácky sa tu dopĺňajú Walsh a Steinhardt a je to skvostný duet. Skladba má však aj výrazne inštrumentálny charakter a tak si ich hudobné majstrovstvo vychutnáte do sýtosti.

V dobe založenia kapely Kansas túžili jej členovia hrať progresívnu rockovú muziku v duchu anglickej školy. V podstate sa im to podarilo a dali samozrejme do toho aj niečo svoje, čo ich nakoniec posunulo medzi progresívnu elitu. Ani v ich prípade nebolo nič vždy ružové a po roku 1982 sa pomaly a isto začínajú vytrácať z predných priečok, aj keď svoje postavenie si udržia po celé 80-té roky. V dobe založenia skupiny Kansas však bola situácia ďaleko horšia a Kerry Livgren popisuje celú vec takto: “Chcem ľuďom povedať o roku 1970. Mal som v tom roku dokopy 5 babiek. Bolo to pod úrovňou chudoby. Myslím, že sme vtedy jedli ryžu a prešli sme všeličím. Uzavreli sme všetci dohodu, mali sme cieľ, ktorý buď dosiahneme alebo zomrieme. Zvládli sme to a nikto nám to nikdy už nemôže vziať. Myslím, že je to niečo v čom máme všetci spoločnú skúsenosť – viete nezáleží na tom čo sa udeje, nie je totižto žiadny spôsobom ako to odstrániť. Je to časť z nás, sme súčasťou jeden druhého“. Myslím, že aj kvôli týmto skúsenostiam sú naďalej títo muzikanti ľudia bez nejakých hviezdnych manierov. Ich hudba prináša pozitívne pocity, ľudskosť a hlavne nadhľad spojený s prvotriednou hudobnou kvalitou.