Reakce na recenzi:

hejkal - @ 10.10.2022

Shazam! Komiksová nádielka od Move a Esoteric Recordings

Keď sa povie The Move, znamená to úspešné ťaženie britskými singlovými rebríčkami. Kapela nahrala aj niekoľko albumov a do histórie sa zapísala ako súbor, z ktorého vznikla ešte úspešnejšia kapela – Electric Light Orchestra. Poďme sa však pozrieť na jej najlepší album – komiksom ovplyvnený Shazam (1970)!

Priznám sa hneď na začiatku. O album Shazam som sa začal zaujímať preto, lebo nepokryte poukazoval na jedného komiksového hrdinu. Dožil sa i veľkého hollywoodskeho filmu.

Ku kapele som nikdy neinklinoval, zaregistroval som nejaké hity, pár videí z Beat Clubu (a pod.), skrátka, vnímal som ju ako typickú britskú „šesťdesiatkovú“ popinu. Avšak, keď som niekde naďabil na obal albumu Shazam, hneď som po ňom zatúžil. Komiksový fanúšik vo mne rád zbiera takto ovplyvnené albumy. Obzvlášť, keď som popátral a prišiel na to, že by to mohol byť najlepší album skupiny. Lenže, pár rokov dozadu sa po cédečkach The Move zľahla zem! Trpezlivo som vyčkával a napokon prišlo nevyhnutné. Kapely sa chopilo vydavateľstvo Esoteric Recordings a na trh dokonca prisľúbilo rozšírenú deluxku. Výpravné deluxe vydania The Move od Esoteric Recordings si zaslúžia pozornosť. Debut vyšiel ako trojdiskový komplet, nasledovali ďalšie dva albumy v dvojdiskových prevedeniach. Konkrétne Shazam má rozkladací papierový obal, obsahuje okrem informačného bookletu aj rozkladací obojstranný plagát. Aby som to skrátil, hneď po vydaní som si toto vydanie kúpil a odvtedy je stálou súčasťou mojej cédetéky.

Album obsahuje šesť skladieb a hoci ho po vydaní kritika velebila, komerčne prepadol. Predsa len, obsahoval dlhšie a tvrdšie, miestami správne psychedelické, skladby. Prvé tri kúsky sú z pera Roya Wooda, druhé tri sú covery. Je mi záhadou, prečo sa z Hello Susie nestal hit, má všetko dobré, čo môže melodický rock ponúknuť popu. Iste, má takmer 5 minút, ale to ešte žiadneho strihača hitov neodradilo! Beautiful Daughter je beatlesovská variácia na melodickú akustickú cukrovinku podfarbenú orchestrom. V roku 1970 už takáto produkcia znela archaicky. To takmer osemminútová skladba Cherry Blossom Clinic Revisited (variácia na skladbu, ktorú kapela nahrala na debut) znie podstatne lepšie. Namiesto neviazanej „hippie“ radosti dávka ostrejšieho rockového výrazu, v strede inštrumentálna pasáž dávajúca do kontrastu temné momenty s priam hradnými motívmi, je to veľmi vydarená vec!

Druhá strana platne sa drží troch značne originálnych coverov, ktoré navyše trvajú od siedmich do desiatich minút. Fields Of People je popík ako z partesu, akurát trvá a trvá... V strede je akási indická medzihra, irituje ma obvyklým „indickým“ spôsobom. To Don’t Make My Baby Blue je hutná hardrocková vec, tak sa robia covery, tak sa vstupuje do siedmej dekády 20. storočia! Pre túto skladbu mi tento album stojí za všetky prachy! Na záver je tu príjemná melancholická meditácia The Last Thing On My Mind, ktorá mi náladovo sedí.

Čo by som dodal? Kapela disponovala prakticky štyrmi sólovými spevákmi, takže zbory sú silnou devízou prezentovanej muziky. Album vyšiel vo februári 1970, ale jeho vyznenie je stále ešte v 60. rokoch. Nič to nemení na tom, že ide o podarený dobový výtvor so snahou vkĺznuť do novej dekády, ktorá rockovú hudbu posunula na vrchol, ktorému sa iné končiare dodnes ledva priblížili.

Toľko k albumu. Ako je na tom zvyšok? The Move bodovala najmä singlami, nuž nečudo, že ako bonusy sú zaradené predovšetkým tie, s Blackberry Way (jednotka britského rebríčka) v čele. Nečudo, od Beatles je na nerozoznanie! Wild Tiger Woman je naopak prekvapivo dravá rokenrolová záležitosť. Druhý disk núka predovšetkým záznamy z BBC Sessions. Je tu neuveriteľných 21 skladieb, k tomu štyri rozhovory... Majú predovšetkým dokumentačnú hodnotu, napokon, viac ako polovica materiálu doteraz nebola zverejnená. Ako som už spomínal, kapela rada „coverovala“, nuž si v záplave koncertných nahrávok nájdete i veľmi známe skladby typu Kentucky Woman (N. Diamond, hrali napr. Deep Purple), Piece Of My Heart (Ragovoy, Berns, hrala napr. J. Joplin) alebo Sound Of Silence (Simon & Garfunkel). Osobne ma z kresla vynáša (v dobrom) cover Larryho Weissa, ktorý si spájam so Spooky Tooth – Evil Woman! Zvuková kvalita je vcelku dobrá, Esoteric Recordings sa o svoje položky stará príkladne.

Hoci The Move nie je z tých zoskupení, ku ktorým by som mal blízko, rád si túto dvojdiskovú nálož občas pustím. Album je skvelý, zvyšok má svoje čaro. Spolu s prevedením môžem toto vydanie spokojným svedomím odporučiť každému, kto sa zaujíma o populárnu hudbu z prelomu 60. a 70. rokov. S hviezdičkovaním je to ťažké, album sa výborne počúva, takže za štyri, zmeska bonusov tiež, ale je to na mňa zväčša moc „60’s“, dal by som dobré tri. Za celkový dojem z tohto vydania však jednu prihodím. Keď už pre nič iné, tak pre Evil Woman!