Reakce na recenzi:

Brano - @ 28.02.2011

Ak je Boh alfa a omega,teda začiatok a koniec,pre mňa začiatok, vlastne zrod žánru zvaný progresívny rock zosobňuje práve tento album. Mnohí budú namietať, že predtým tu boli nejakí The Beatles s ich seržantom a s bielym albumom. Ja im tento názor neberiem, rešpektujem ho, ale s ním nesúhlasím. Beatles bol vlastne boy-band štyroch fešáčikov, ktorých všade sprevádzali vrieskajúce a hysterické puberťáčky. Nahrali pár pekných chytľavých pesničiek, ale keď im došla inšpirácia, tak začali aj pod vplyvom drog a guruov z Indie experimentovať. Tieto experimenty však ja osobne považujem skôr za prejav zúfalstva ako progresivity. Ak by mala byť niekedy napísaná progrocková biblia, tak na počiatku bol Karmínový Kráľ a jeho kráľovský dvor stelesnený geniálnym hudobným mozgom Roberta Frippa. Fripp je Mozartom progresívneho rocku, živelne búrajúci všetky predtým zaužívané predstavy a šablóny o tom ako má znieť moderná populárna hudba. Rázne odvrhol obmedzenú trojminútovú minutáž vtedajších rádiosinglov, pohrdol hitparádami a všelijakými komerčnými rebríčkami. Presadil sa kvalitou, tak kompozičnou, textovou, inštrumentálnou a najmä emocionálnou. Nepotreboval k tomu vrieskajúce nadržané a omdlievajúce puberťáčky, ani výzor krásavca alebo manekýna. Pôsobil skôr dojmom prísneho nekompromisného až despotického profesora, vyžadujúceho od spoluhráčov bezmedznú podriadenosť. Aj to bol dôvod častých personálnych zmien v skupine,ale mozog zostával stále ten istý - Robert Fripp. In the court of the Crimson King prináša päť skvostov, päť dokonale vybrúsených pestrofarebných diamantov neoceniteľnej kvality. Rozpoltený schizoidný muž 21. storočia - aké to prorocké, ako keby mal Fripp už v 69-tom čarovnú krištáľovú guľu, v ktorej vidí svet o štyridsať rokov dopredu a všetok tento súčasný zmätok a chaos. Keď si v tejto dobe púšťam túto skladbu, až ma mrazí z jej aktuálnosti. Epitaph symbolizuje ľudskú pominuteľnosť a keď si pre mňa raz príde zubatá s kosou, tak by som chcel, aky mi ju hrali nad hrobom. Aby sa aj ostatní zamysleli, že nie sme tu naveky (aj keď sa nám to niekedy zdá,ale zdanie klame), že sme len prach a na prach sa obrátime. A zostane len nápis na náhrobnom kameni a spomienky našich blízkych a priateľov, ktoré časom tiež vyblednú. Ale pokiaľ sme ešte tu, tak máme možnosť sa poprechádzať po tajomne majestátnom dvore Karmínového Kráľa a uvedomiť si, že nie sme nič iné iba smiešne bábky - figúrky na šachovnici zvanej život. Hráme svoju malichernú rolu a keď príde náš čas, tak tak z hry budeme nemilosrdne vyhodení von.

Tento album pre mňa znamená začiatok niečoho, čo pre mňa, pokiaľ budem žiť, nikdy neskončí. A určite neskončí ani pre ďaľšie cca štyri percentá ortodoxných progrockerov v populácii. Akokoľvek argumentujú hudobní tiežkritici a mudrlanti o tom, že progrock je mŕtvy zahnívajúci žáner, je nás ešte stále dosť, ktorí hrdo držíme bojovú progrockovú zástavu poriadne vysoko.