Reakce na recenzi:

alienshore - @ 21.02.2016

Neil Young je muzikant, ktorého rešpektujem za jeho celoživotnú tvorbu. Niektoré albumy sa mi páčia viac, niektoré menej. Obzvlášť projekty ako Déjà Vu (CSN&Y) a Long May You Run (The Stills-Young Band) mám naozaj rád. Avšak album, ktorý skutočne zatriasol mojou dušou bol Ragged Glory z roku 1990. Kto by čakal, že tento starnúci rocker vydá na prelome dvoch desaťročí nahrávku, ktorá ukáže aj mladej generácii hudobníkov, čo je to rock vo svojej pravej podstate.

80-té roky neboli v prípade Younga moc šťastné, čo sa týka jeho hudobných výtvorov. V podstate umelecky dosť blúdil a pevnejšiu pôdu pod nohami našiel až pri Freedom (1989), kde sa priklonil k tvorivejšieho typu folk-rocku. Ragged Glory je však elektrizujúci album, na ktorom sa Neil opäť našiel v spoločnosti svojej kapely Crazy Horse. Autorom skladieb je tradične Neil Young, okrem teda Farmer John, ktorá je cover verziou R&B dua Don and Dewey. Prekvapivo však Ragged Glory znie ako spoločné dielo celej kapely, napriek tomu, že líder je vopred známy.

Špecifikom albumu je jeho zvuk. V momente ako si ho pustíte, vám títo štyria muzikanti hrajú priamo vo vašej obývačke. Autentickosť spočíva v jeho nedokonalosti a akési "chybičky" krásy boli spôsobené pomerne rýchlym nahratím celého tohto počinu. Sem tam je to nejaká spätná väzba, prípadne Neil občas nedoťahuje svoj hlas a tak podobne. Gitary sú hlučné, skreslené a primerane ostré, čo je myslené ako veľké pozitívum. V tej dobe grunge už klopal na dvere a Ragged Glory bol podobne zameraným dielom, ktoré reflektovalo určitú zmenu na rockovej scéne. Aj napr. takí Pearl Jam si neskôr na koncertoch s radosťou zahrali Fucking Up.

Dôležitú úlohu tu zohrávajú priam geniálne zložené melódie. Týmto sa môže pochváliť väčšina skladieb. Predovšetkým Country Home, Over And Over, Mansion On The Hill či Days That Used To Be si môžete prehrávať veľmi často a zakaždým tam niečo zaujímavé nájdete. Grunge najviac evokujú najdlhšie kompozície ako Love To Burn, Love And Only Love alebo už spomínaná Fucking Up. Obsahujú kopec gitarových sól, vyhrávok a nápadito zaostrenej rytmiky. Tých gitár si tu celkove užijete až nadmieru a objavíte tu nepochybne aj niekoľko krásnych lyrických momentov. Niektoré motívy pri Over and Over, či Days That Used To Be sú jednoducho brilantné vo svojej jednoduchosti. Jediná, ktorá mi až tak nesedí je satirická Farmer John, no až takú oštaru albumu nerobí. Posledná živá vec Mother Earth (Natural Anthem) ukončuje dosku hymnickým spevom a gitarou. Bola nahraná ako jediná na koncerte v Indianapolise.

Popri klasických dielach zo 70-tých rokov je Ragged Glory rovnako hodnotným produktom Neila Younga. U mňa dokonca najlepším za celú jeho kariéru. Toľko skvelých skladieb a toľko dravej rockerskej energie sa nepočuje u neho každý deň. Mojim snom je všetky tieto skladby počuť a vidieť naživo v podaní Neil Young And Crazy Horse. Presne na to sú stvorené. Ragged Glory patrí v Youngovej diskografii medzi nezabudnuteľné počiny a evidentne sa na jeho kvalite nič nemení ani s pribúdajúcimi rokmi.