Reakce na recenzi:

hejkal - @ 13.05.2023

Niekedy v šiestej-siedmej na základnej škole som sa dostal k nahrávkam punkových skupín ako Zóna A alebo Visací Zámek a stal som sa veľkým fanúšikom punku. Vydržalo mi to až do puberty a spoznával som nielen našu, ale aj svetovú scénu. Najviac ma oslovovali spolky ako U.K. Subs alebo Damned. Ale existovala aj jedna úplne sa vymykajúca kapela, americká družina Dead Kennedys. Jej tvorba sa nepodobala na nič, čo som dovtedy počul, Hudba nebola len nasrdená, texty politicky agresívne, ale obsahovala aj celkom zaujímavé hudobné motívy, dokonca zručné gitarové sóla, nálady často temnejšie ako vyhliadky Ukrajiny na mier... Skrátka, bola to láska na prvé počutie.

Viete, ako som sa dostal k hudbe tejto skupiny? Bratranec mal kamaráta (hrali sme u neho občas Dračí doupě), veľkého punkáča a on mal na kazetách albumy Fresh Fruit For Rotting Vegetables a najmä Frankenchrist, ktorý ma úplne opantal, má jedinečnú atmosféru, nepoznám iný takýto počin. Dead Kennedys sa stali okamžitou jednotkou v mojom walkmane.

Pamätáte si? V 90. rokoch minulého storočia existovali takzvané požičovne cédečiek. Jedna bola aj v širšom centre Bratislavy a ja som tam bol pravidelný zákazník. Vždy som si za pár korún požičal niekoľko titulov, doma vypočul, čo sa mi páčilo, nahral na kazetu a na druhý deň vrátil. Jedného dňa som sa takto dostal k albumom Bedtime For Democracy a Give Me Convenience OR Give Me Death. A práve druhý menovaný titul sa stal mojou jednotkou spomedzi celej diskografie. Vtedy som netušil, že je to kompilácia singlov, béčok singlov, demo nahrávok a koncertných kúskov z počiatkov existencie kapely. Bral som ju ako album plný neskutočne chytľavej muziky. Dodnes je to pre mňa radovka.

Keď som v pätnástich začal hrať na bicie a vrátil som sa k hudbe môjho otca, nechal som svoje punkové detstvo za sebou a až na pár výnimiek som si svoju zbierku CD punkom nedopĺňal. Na Dead Kennedys mi ostali nostalgické spomienky, ale keďže som už niekde inde, potreba vracať sa k nim sa vo mne neživila. Až tu zrazu minule v Roxy rozhřňam naverímboha cédečká a zrazu na mňa tento album (a ešte jeden koncert) vyškerí svoj podmanivý obal. Neváhal som ani sekundu, všetko sa vo mne spojilo do jasného imperatívu – ber! A tak som sa po pár dekádach opäť započúval do tohto albumu.

A som nadšený! Všetko, čo som si pamätal v dobrom, je dobré. Všetky obľúbené skladby, ktoré som si vedel zanôtiť aj po rokoch, sú presne také šťavnaté, ako som si ich pamätal. Najlepšia verzia hitu Holiday In Cambodia sa mi opäť uhniezdila v hlave a pospevoval som si ju celý deň, až ma musela rodina zahriaknuť, nech s tým prestanem. Čo skladba, to parádna reminiscencia, celé pasáže textov i melódií mi vyskakovali v mysli, Police Truck, Too Drunk To Fuck, California Über Alles, Pull My Strings, Short Songs (dvadsať sekúnd absolútnej recesie), politický komentár Kinky Sex (Makes The World Go ‘Round), ktorý aj dnes poteší každého odporcu kapitalizmu... Všetko je to ako stará láska, ktorá sa znenazdajky zjaví pred očami a zasa som mladý. Navyše je spevák Jello Biafra majiteľom hlasu, aký často nepočuť a nebál by som sa ho prirovnať k Captainovi Beefheartovi.

Nesmierne ma toto dielo baví i hudobne. Pre mňa nájdený starý poklad. Give Me Convenience OR Give Me Death je jedným z najlepších punkových počinov v histórii tohto žánru, hodina hudby, ktorá nie je iba jednoduchou zámienkou pre vyrevovanie anarchistických sociek, vrúcne odporúčam každému hľadačovi originality v muzike naprieč žánrami.