Reakce na recenzi:

hejkal - @ 20.07.2023

Na pomedzí folk, soft a alternatívneho rocku sa pohybujem zriedkavejšie ako rozum v prítomnosti predsedu parlamentu. Napriek tomu sa mi kedysi dávno dostal pod ruku album Crash od kapely Dave Matthews Band a mám ho rád dodnes.

Album mi požičal kamarát v rámci návalu napálených cédečiek niekedy na prelome milénia, kedy ešte hudbu vypaľovali mnohí. Táto doba je už preč a v princípe mi vôbec nechýba. Teda, nepotrebujem napaľovať muziku. To, že vtedy bolo viacero ľudí, s ktorými sme muzikou žili, je iná vec. Ten osobný kontakt fanúšikov internet nenapĺňa ani zďaleka. Nič to! V záplave kadečoho sa mi zrazu v ruke objavil nosič Crash a ja som si ho, netušiac, o čo ide, pustil.

Dvanásť skladieb ma prekvapilo. Štipka jazzu (saxofón sa nezaprie), kúštik blues, za hrsť popovo vľúdnej melodiky, do toho veľká dávka precízneho muzicírovania, ktoré však neskĺzne do samožerstva, čo dodať. Osobne ma maximálne baví zvuk bicích. Krásne a prierazne nazvučené a zosnímané (ale to platí aj o ostatnom nástrojovom vybavení). A ešte je bicmen Beauford aj dosť dobrý, technicky zdatný hráč, čo je mi sympatické.

Skladba za skladbou prináša jednu radostnú poslucháčsku chvíľku za druhou. A to aj v prípade, že sa dostane na melancholické nálady ako v parádnej hitovej (pre mňa) „chmúrke“ Two Step. Matthews v nej miestami znie akoby alternoval speváka z R.E.M. , len muzika je zaujímavejšia. Nechce sa mi veriť, že sa takáto hudba v čase vydania dostala na vrcholné priečky amerického rebríčka. Pokiaľ by sa rádiový éter zaplnil muzikou á la Dave Matthews Band, možno by som ho nevypínal všade, kde ho začujem. A práve tá umná hra s popovo prívetivou tvárou bez zapredania sa hudobníkov ma na kapele baví najviac. Dave Matthews má k dispozícii správne „ufňukaný“ prejav, ktorý sedí najmä tým melancholickejším náladám a nebojí sa ho použiť.

Jasné, o nejakých sólach táto muzika nie je. Predsa len sa pohybujeme v priestore a čase, kedy sa muzika sústredila na podchytenie más, ktoré v princípe muzika nezaujímala. Len, aby mohli počas žúrky konzumovať drogy, tancovať a páriť sa. Nech je to, ako chce, občas musím pretrpieť nejaké to funky zvíjanie typu Too Much. Celkovo mi však na albume nič neprekáža a baví ma jeho melodika podoprená perfektnými aranžérskymi nápadmi a skvelými muzikantmi. Kvitujem aj odvahu prísť s vyše deväťminútovou kompozíciu (Proudest Monkey) do doby, ktorá za hudobné blaho považovala časovú jednotku neprekračujúcu tri minúty.

Čo dodať na záver? Dočítal som sa, že ide o komerčne najúspešnejší album kapely. Osobne ma to teší, uspieť v populárnej muzike s hudbou, ktorá má nielen ducha, ale aj kvalitné muzikantské pozadie, nie je každodenná záležitosť. Crash odporúčam vyskúšať.