Reakce na recenzi:

hejkal - @ 19.11.2007

Kontroverzný album mojimi očami.

Dvojka skupiny Killing Floor je od debutu dosť vzdialená. Jednak zvukom, ktorý je suchší, druhak štýlovým posunom k zvláštnej psychedelickej rozviatosti, ktorá sa v štýle blues hneď tak nepočuje (a okrem Jasper si vôbec neviem tento "sound" priradiť k inej vtedajšej skupine).

Už úvodná "rozbitá" Out of Uranus je rocková, uletená, s nádychom blues. Soon there will be everything je pomalá vzdušná psychedélia ako vystrihnutá z debutu Stooges. V skladbách Acid bean a Where nobody ever goes sa konečne chytia aj fanúšikovia blues, prvá je rázna, druhá naopak pomalá a ťažká.
Vynikajúca smršť s džezovým stredom Sun keeps shining predchádza rádiovej hitovke Call for the politicians, čo je obyčajný rock'n'roll.
Najlepšia skladba albumu nesie názov Fido Castrol (podoba s menom jedného Kubánca je isto čiste náhodná :)). Pýši sa parádnym rifom, tvrdými behmi, zmenami...nemám slov.
Zvyšok albumu už iba dobieha, "Hoochie Coochie" skladbička Lost alone, tvrdšia rocková vec Son of wet s výborným refrénom, kde sa opakujú slová, čím to celé nádherne graduje. Záverečná akusticky začínajúca Milkman už iba dá spomenúť na prvý album...

Osobne tento trošku netypický album uprednostňujem pred debutom, hoci sa mi tiež na prvý posluch moc nepáčil. Práve kvôli chuti experimentovať sa nepáči mnohým (aj v mojim okolí, asi sa tí ordoxní "bluesmeni" ťažko prispôsobujú hocičomu, čo nie je klasická dvanástka), ale podľa mňa stojí zato vyskúšať.