hejkal - @ 22.03.2010 | #

In-a-gadda-da-vida, povinná záležitosť v našej rodine už odmalička...

Iron Butterfly je jedna z najsvojskejších skupín, ľahko ju identifikovať, či už je to kvôli hlasu, soundu postavenom na klávesoch alebo podľa skladieb, ktoré sú odlíšiteľné takmer vždy. Proto-hard-rock seknutý miernou dávkou psychedélie, priekopníctvo, ach, kde sú tie doby. Ako dieťa som však k tomuto dielu moc neinklinoval, takže svoj vzťah k nemu som si budoval opatrne, postupne a celoživotne. A vybudoval som ho.

Most anything you want prinúti aj paralyzovaného kývať hlavou v rytme, Flowers and beads je priam milučká skladba, určitá nervydrásajúcosť je v My mirage, prvom vrchole albumu, ktorý nádherne pokračuje v Termination. Are you happy je vražedná tvrdá vec, takéto môžem v akýchkoľvek množstvách. A jazda ani zďaleka nekončí. Nesmrteľný motív otvorí titulnú sedemnásťminútovú perlu In-a-gadda-da-vida. To je vec, ktorú by mali vyučovať na hudobnej výchove a nielen ako históriu!

Aj keď som to zobral krok za krokom, pravdou je, že album na mňa pôsobí celistvo. Keď si ho pustím, tak jednoducho plynie až do konca bez toho, že by som musel striktne rozdeľovať jeho plochu na menšie časti. A je výborný, staromilský.

pito63 @ 21.04.2014 10:07:52 | #
Mám prvé dve štúdiovky a koncert (1970), po ďalších dielach som zatiaľ nepoškuľoval. Vzťah k albumu som si rovnako vybudoval postupne. Zo začiatku som nedokázal zabrať. To isté sa mi stalo pri Vanilla Fudge, ale niekedy to chce čas a aj odvahu zariskovať, ako som to robil na začiatku 90. rokov - prišiel do obchodu a dielo kúpil. Ak by to bolo iba stiahnuté v počítači, ktovie, či by som mal chuť sa k tomu častejšie vracať. Niekedy možno zaberie aj ten originálny Hendrix, ale v tomto prípade je chuť k opakovanému posluchu minimálna.
hejkal, díky za recenziu!