Reakce na recenzi:

hejkal - @ 19.04.2011

Ku Kahvas Jute som sa dostal krátko potom, čo sa Borek odhodlal pripomenúť ju na Progboarde. Austrália je súčasť Commonwealthu, takže je jasné, že niečo britského v jej rocku bude, navyše, drsné podmienky osídľovania (korektnosť zvíťazila a reči o trestaneckej kolónii sú, ako vidíte, v zátvorke) predurčujú jej rockových hudobníkov k slovu hard. Z protagonistov Kahvas Jute určite každý pozná aspoň jedno meno. Bob Daisley je asi najznámejší promiskuitný basák na svete, to však neznamená, že zvyšní členovia sú na zahodenie. Spevák a gitarista v jednej osobe, Dennis Wilson, je skvelý, spolu s Timom Gazeom využívajú svoje gitary na maximum, často kombinujú akustickú a elektrickú gitaru, čo dodáva skladbám hĺbku. No a bubeník Dannie Davidson je jednoducho štandardný hard rockový hráč tej doby (čítaj: nemá chybu).

Aby bolo jasné, úvodná skladba Free je skôr pokojná, v strednom tempe sa vlniaca vec, rázna pecka Odyssey pripomína svoj predobraz Cream nielen hudobou, ale aj spevom. Wilson má super prejav, v kombinácii s razantnými inštrumentalistami tvorí ideálnu kombináciu, ba čo viac, Daisleyho rozkokošená basová linka je jednoducho kúzelná. Up there je ďalšou variáciou na Claptona a spol., mohla by to byť neprekonateľná vec, nebyť absolútnej pecky celého albumu v podobe She’s so hard to shake. Basa je vpredu, má niekoľko sólových vstupov, celá skladba je však esenciou hard rocku a ja sa pri jej počúvaní teším ako malý chlapec. Pokojné plynutie trojice nasledujúcich skladieb (Steps of time, Twenty three a Ascend) neviem opísať inak, ako že ide o neopísateľný zážitok. Treba počuť. A na záver je tu esenciálna hard rocková skladba Parade of fools – kvákadlová gitara v kažej sekunde, množstvo impovizovaných pasáží, kde to hráči jednoducho režú od podlahy, do podlahy a mimo podlahu, slovom, všade. Čo viac si priať? Asi kopu bonusov.

Bonusy predstavujú reunionový koncertný záznam z roku 2005 a kacírsky prehlasujem, že sú hádam lepšie ako celý Wide open. To sa často nepočuje, obvykle som rád, keď sa skupina po rokoch aspoň približuje svojmu priemeru. Kahvas Jute takmer v autentickom zložení (vymenil sa iba bubeník) servírujú svoj creamovský hard rock akoby bol rok 1969 a nie druhé milénium, ktoré z rockovej hudby dávno urobilo, s prepáčením, sračku. Hneď prvá skladba je od Cream, bájna vecička Politician, netreba nič dodávať. Nechýbajú brilantné a nadupané vrcholy Wide open, a síce She’s so hard to shake a Parade of fools (plus krátke medzihry Ascend a Ascension), takže si ich poslucháč chtiac-nechtiac opakovaným prehrávaním obľúbi.

Hard rock ako remeň, takto sa to robí!

P.S. Táto recenzia mohla byť aj krátka:

Milujem Creamovské skupiny.