hejkal - @ 19.04.2011 | #

Ku Kahvas Jute som sa dostal krátko potom, čo sa Borek odhodlal pripomenúť ju na Progboarde. Austrália je súčasť Commonwealthu, takže je jasné, že niečo britského v jej rocku bude, navyše, drsné podmienky osídľovania (korektnosť zvíťazila a reči o trestaneckej kolónii sú, ako vidíte, v zátvorke) predurčujú jej rockových hudobníkov k slovu hard. Z protagonistov Kahvas Jute určite každý pozná aspoň jedno meno. Bob Daisley je asi najznámejší promiskuitný basák na svete, to však neznamená, že zvyšní členovia sú na zahodenie. Spevák a gitarista v jednej osobe, Dennis Wilson, je skvelý, spolu s Timom Gazeom využívajú svoje gitary na maximum, často kombinujú akustickú a elektrickú gitaru, čo dodáva skladbám hĺbku. No a bubeník Dannie Davidson je jednoducho štandardný hard rockový hráč tej doby (čítaj: nemá chybu).

Aby bolo jasné, úvodná skladba Free je skôr pokojná, v strednom tempe sa vlniaca vec, rázna pecka Odyssey pripomína svoj predobraz Cream nielen hudobou, ale aj spevom. Wilson má super prejav, v kombinácii s razantnými inštrumentalistami tvorí ideálnu kombináciu, ba čo viac, Daisleyho rozkokošená basová linka je jednoducho kúzelná. Up there je ďalšou variáciou na Claptona a spol., mohla by to byť neprekonateľná vec, nebyť absolútnej pecky celého albumu v podobe She’s so hard to shake. Basa je vpredu, má niekoľko sólových vstupov, celá skladba je však esenciou hard rocku a ja sa pri jej počúvaní teším ako malý chlapec. Pokojné plynutie trojice nasledujúcich skladieb (Steps of time, Twenty three a Ascend) neviem opísať inak, ako že ide o neopísateľný zážitok. Treba počuť. A na záver je tu esenciálna hard rocková skladba Parade of fools – kvákadlová gitara v kažej sekunde, množstvo impovizovaných pasáží, kde to hráči jednoducho režú od podlahy, do podlahy a mimo podlahu, slovom, všade. Čo viac si priať? Asi kopu bonusov.

Bonusy predstavujú reunionový koncertný záznam z roku 2005 a kacírsky prehlasujem, že sú hádam lepšie ako celý Wide open. To sa často nepočuje, obvykle som rád, keď sa skupina po rokoch aspoň približuje svojmu priemeru. Kahvas Jute takmer v autentickom zložení (vymenil sa iba bubeník) servírujú svoj creamovský hard rock akoby bol rok 1969 a nie druhé milénium, ktoré z rockovej hudby dávno urobilo, s prepáčením, sračku. Hneď prvá skladba je od Cream, bájna vecička Politician, netreba nič dodávať. Nechýbajú brilantné a nadupané vrcholy Wide open, a síce She’s so hard to shake a Parade of fools (plus krátke medzihry Ascend a Ascension), takže si ich poslucháč chtiac-nechtiac opakovaným prehrávaním obľúbi.

Hard rock ako remeň, takto sa to robí!

P.S. Táto recenzia mohla byť aj krátka:

Milujem Creamovské skupiny.

pito63 @ 17.11.2012 08:56:45 | #
Každý to počujeme inak. Ja sa prirovnaniu k iným skupinám radšej vyhnem. Keď som sa ponoril do hudby Kahvas Jute, tak som sa zamyslel a uvažoval, že mi to niečo pripomína. Nebolo to cielené, prišlo to samo od seba. Tým nechcem povedať, že ide o nejakú kópiu, to v žiadnom prípade. Len som si v niekoľkých momentoch spomenul na jednu kapelu. Ak by som teraz napísal, ktorú americkú formáciu mám na mysli, tak budem za blázna.
"Wide Open" je výborný album, som veľmi milo prekvapený.
Hejkal, vďaka za recenziu!