Reakce na recenzi:

PaloM - @ 30.07.2008

Prvé 3 albumy Niemena, ktoré nahral s prvou skutočne vlastnou skupinou Akwarele, nemožno radiť
k progresívnemu rocku. Rozmýšľal som, či napísať len jednu spoločnú úvahu na tieto pesničkové
„soul, rhythm&blues“ – albumy. Lebo hlavným mojim cieľom je „prepracovať sa“ k pravému významu Niemena. Môj záujem si získal až 4. albumom „Niemen Enigmatic“ a tak menej zvedavým a tvrdo progresívnym fanúšikom odporúčam obrátiť svoju pozornosť až k menovanému albumu a takmer všetkým ďalším.

Avšak Czeslaw pre mňa tak veľa znamená a zažil som ten jeden bratislavský koncert v jeho najlepšom období, že ma to prinútilo aspoň získať prehľad, čo robil ten chlap v počiatkoch ozajstnej kariéry.
Nemal som chuť podrobne študovať „dobu a okolnosti“: koho to zaujíma, odporúčam stránky citované pod profilom umelca.

Pre poľský časopis „Teraz rock“ (www.terazrock.pl) v r.1997 v obsiahlom rozhovore o doterajšej tvorbe, Niemen hovorí, že pred natočením „divného sveta“, už počas účinkovania v beatovej kapele Niebesko-Czarny, nazbieral neaký materiál a mal schované piesne, ktoré zamýšľal niekedy nahrať s vlastnou skupinou. Podľa neho, piesne sú veľmi pestré („mozaikové“) a aj napriek tomu sa mu zdajú
celkom súdržné. Vraj asi preto, keď zakladal Akwarele, už bol fascinovaný Otisom Reddingom.
V r. 1966 si kúpil v Paríži jeho cover verziu „Satisfaction“ (samozrejme pieseň R.Stones), ktorú považoval za geniálnu. Pokiaľ ide o hudbu (to predovšetkým), Niemen to presne vystihol: „Ako každý mladý človek, i ja som bol nabitý nie vlastnými nápadmi“. Vtedy bol fascinovaný černošskou hudbou 60. rokov (Ray Charles, Otis Redding). V aranžérskych postupoch ho zaujali Beatles (najmä sláčiky), v prejave Rolling Stones. Czeslaw Jaggera ako speváka neuznával, až pieseň Satisfaction ho šokovala. Po koncerte „stounov“ v r.1967 vo Varšave úplne zmenil názor. Avšak najčastejšie v rozhovoroch spomínal na Reddinga.

Ako hudobný nevzdelanec sa musím vrátiť k mojim pocitom z hudby Niemena 60. rokov. Je nutné povedať, že z týchto rokov na mňa pôsobí predovšetkým ako spevácky zázrak, môj úžas zo „soulového“ či „bluesového“ prejavu, ktorý sa každým novým albumom stupňoval. Štýl, skladba, aranžmá sú jasné „šesťdsesiate“, ktoré mám spojené s bigbítom, černochmi (a vydavateľstvom Tamla Motown). Aj keď z prvých 3 albumov občas vypadnú skutočné perly (čo rovnomenná pieseň ako tento titul platne určite je), pre mňa by postačila vlastnoručne zostavená „bestofka“. Na ňu by som si z tejto platne zaradil piesne:
02. Nigdy Sie Nie Dowiesz, lebo v tomto blues prvýkrát vynikne jeho úžasný spev
05. Wspomnienie, lebo je to slaďák, tanečný „lepák (lepiť sa na babu)“ s nádhernou atmosférou „pubertálnej mladosti“, jednoduché krásne aranžmá
07. Dziwny Jest Ten Swiat, lebo je to vrchol platne (bez urážky, ale cítim, že významom pre Niemena podobne ako prvé Tubular Bells pre Oldfielda). Cítim tu „predtuchu“ Bema pamieci žalobny rapsod.
15. Domek Bez Adresu, lebo je to paráda a pripomína mi mnohých československých bigbiťákov.

Úprimne povedané, väčšina piesní mi vracia spomienky na festivalové orchestre, či piesne Toma Jonesa, čo naozaj z tých čias „nemusím“. Funguje mi vnútorný filter, že do hlavy mi z toho všetkého lezie hlavne spevák. Ale tie 4 piesne stoja za to.

Celkovo, pre Progboard dávam 3 hviezdy