Reakce na recenzi:

hejkal - @ 13.11.2009

K tomuto albumu som sa dostal v podstate nedávno, vďaka reedícii od Wounded Bird Records (spravili aj Time and tide) a moje očakávania boli veľké.

Veselá melódia s miernou inšpiráciu v klasike načne Spirit of the dance. Je to inštrumentálka a ako štart je rozhodne príjemná. Mierne uletená Little red fry-up obsahuje spev Davea Lawsona, ale oproti minulým dielam je to skôr také šepkané recitovanie a pišťanie. To ma celkom nepríjemne prekvapilo. Celkovo je to skladba, akú by som čakal skôr od Zappu. Je príznačné, že v nej Greenslade ani nehrá. A Lawson bez kapelníka fičí aj v nasledujúcej Rainbow. Vystačí si s občasným bubeníkom, inak si zazvučí s rôznymi klávesovými nástrojmi a v strede jemne viachlasne naspieva dajaký text. Prvý stret skupiny v plnej sile aj s hosťami sa volá Siam seesaw a je to nekonfliktná uspávanka bez spevu. Iba počas gitarového sóla sa dá hovoriť o určitom spáde. Okrem úvodnej skladby stojí za zmienku predovšetkým Joie de vivre. Osem a pol minútový kúsok patrí k svetlým okamihom albumu a je dôstojným pokračovateľom skladieb z roku 1973. Výraznú rolu hrajú husle hosťujúceho Grahama Smitha a aj Lawson sa v speve vcelku približuje k niekdajším polohám. Ďalšia Lawtonova sólovka Red light ma nebaví vôbec. Hlas škrípe, zvyšok má akúsi pochmúrnejšiu atmosféru, asi sa nástrojom nepáči vokálna stránka. Melancholic race prvý raz predstavuje skupinu v originálnom zložení bez príkras. Skladba však pridlho iba tak hádže tóny a rozbehne sa až ku koncu, pričom okrem basy je to celé akési cvičenie v klopkaní na klávesy. Druhý a posledný raz sa celá skupina zjavuje v záverečnej cover verzii Theme for an imaginary western, to je skladba mohutného rozmachu, v origináli a aj od Colossea, minimálne zdatná je aj od Mountain, tunajšia verzia je však mierne slabá a to predovšetkým kvôli absencii presvedčivého spevu, na ktorom táto vec stojí a padá.

Údajne najúspešnejšia doska skupiny je príjemná, ale nemôžem si pomôcť, nedosahuje kvalít prvých dvoch albumov. Neviem, aké boli pomery v kapele, avšak fakt, že každá skladba má úplne inú zostavu a Greenslade hrá miestami bez Lawsona a naopak mi príde trošku zvláštne. A oproti predchádzajúcim albumom je to cítiť. Materiál nie je ani zďaleka tak súdržný a presvedčivý, to sa týka aj zvukovej „steny“. Priemer.