Reakce na recenzi:

alienshore - @ 18.08.2017

Fínski Nightwish sú lídrami tzv. "female fronted metalu" a to aj preto, lebo kedysi mali vo svojich radoch najlepšiu metalovú (metalovú?) speváčku všetkých čias, Tarju Turunen. Vnímal som ich a aj stále vnímam s rešpektom, i keď nie všetko sa mi od nich páči. Najlepším počinom z celej ich diskografie je jednoznačne mega-úspešný Once. Zároveň však je aj kontroverzný v niektorých veciach. Jedna z nich je určite to, že z kedysi symphonic-metalovej skupiny sa regulárne stala symphonic-metalovo-popová a nie každý to samozrejme zobral s nadšením ...

Nightwish však vedie geniálny skladateľ Tuomas Holopainen a ten skrížil metal, filmovú hudbu a pop spôsobom akým to robia len skutoční majstri. Dosiahol tak vytúžený vrchol, slávu a peniaze. Doteraz vlastne celý Nightwish ťaží z odkazu Once a pochybujem, že ho v kvalite niekedy prekonajú. Produkcia stála ťažké prachy, ale výsledok je cítiť. Zvuk je v každom ohľade absolútne presvedčivý a je to jedna z najlepších ukážok skĺbenia metalu a symfonického orchestra. Imponuje mi hlavne ostrá, takmer až thrashová gitara, ktorá dostala primeraný priestor. Pracuje sa tu s niekoľkými štýlmi a nechýbajú ani elementy progresívneho metalu. Alfou a omegou je však výpravná, epická povaha celého albumu. Tá vťahuje a už viac nepustí. Ste odkázaní len na to, čo v danom momente Nightwish naservírujú a chutná to skoro vždy priam božsky.

Kapela zhadzuje svoju prvú nálož Dark Chest Of Wonders a už hneď na aranžmánoch je poznať, že každá jedna nota sedí na tom správnom mieste. Nasledujú skvostné hitovky Wish I Had An Angel a Nemo, ktoré rozbíjajú predpojaté ilúzie o tom, že pop a metal nemôže byť dobrá muzika – môže. Pritvrdí sa ráznou Planet Hell, kde sa Tarja delí o spev s Marcom Hietalom, výborná kombinácia. Jedným z vrcholov je nepochybne nádherná Creek Mary's Blood. Aranžmány symfonického orchestra podporujú progresívnejší koncept celej skladby a vrcholí to aj vďaka správnemu gradovaniu. Studenou sprchou sú pre mňa na konci indiánske kvákaniny, ktoré trvajú až minútu a pol. Najkontroverznejší moment na tomto albume.

Zvláštnou chuťou oplýva The Siren, no jej metalovo-orientálna aura má čosi do seba. Mojimi top favoritmi sú najtvrdšie pecky Dead Gardens a Romanticide. Tie vynaliezavé gitary mi robia neskutočnú radosť a všetko korunuje svojim znamenitým vokálom Tarja Turunen – doslova metalová eufória. Ghost Love Score je len ďalší "magnum opus" tvorby Nightwish. Nádherná atmosféra a dokonalé rozloženie jemnejších a vypätých pasáží vytvára priam až soundtrackový kontrast. Je to ako keby ste boli uprostred nejakého fantasy filmu. Za kontroverznú považujem aj Kuolema Tekee Taiteilijan, ktorá je štýlovo akosi úplne mimo celého albumu aj kvôli inému jazyku. Je však krásna vďaka Tarji a jej vokálnym kvalitám. Koniec patrí solídnej Higher Than Hope, ktorá sa mi najviac páči v tých rozprávkovo čarovných verziách.

Once je veľmi rozmanitý album po melodickej aj aranžérskej stránke. V konzervatívnom metale to rozhodne nie je bežná vec. Myslím si, že ponúkol maximum toho, čo tento žáner dokázal vyprodukovať. Zatiaľ som nič lepšie a inovatívnejšie nepočul v tzv. "ženskom symfonickom metale". Následky sú také, že to inšpirovalo kopec nových kapiel, kde uprostred stojí žena-speváčka, ale o ich kvalite si môže človek myslieť svoje. Kopírovať Tarju je totiž nemožné. Keď spieva pop, tak to znie ako pop. Keď sú to árie, tak je to skutočne operná hudba. Keď pritlačí na pílu, tak v tom momente má metal úplne iný rozmer. Once patrí, podľa môjho skromného názoru, medzi najlepšie metalové albumy všetkých čias. Jeho kvalita je nadčasová. Napriek istým výčitkám, ktoré mám nie som ochotný spustiť z hodnotenia, pretože v tomto štýle nič lepšie ako Once jednoducho nie je.