Reakce na recenzi:

hejkal - @ 02.02.2015

Talianska kapela Maxophone vydala v 70. rokoch jediný eponymný album, ktorý som spoznal pred rokmi vďaka Progarchives a tamojšiemu rebríčku naj talianskych albumov. Našťastie v tých časoch nebol problém kúpiť cédečko od Akarmy. A je to, čo vám budem tajiť, perla.

Klavírne intro okamžite napovie, že tu máme ďalšiu z nekonečného radu artrockových talianskych prezentácií. Avšak full forte nástup zvyšných nástrojov sa nielen vďaka gitare okamžite radí k tomu najtvrdšiemu, čo som z talianskej hudby kedy počul. Skladba C'è un paese al mondo je skrátka podobná chameleónovi, chobotnici, sépii... Tu sa clivo spieva, tam sa priam džezovo swinguje, inde sa dvorne "klasikuje", skrátka, o nudu ani nezavadíte. Hardrockový rif otvára najlepšiu skladbu albumu zvanú Fase. Smrtiaca kombinácia surovosti a košatého sprievodného vyhrávania robí z tejto kompozícii klenot medzi vitrínami s kráľovskými šperkmi. Džezová vsuvka samozrejme nechýba, slovo si berie saxofón a miestami tu máme priam "crimsonovskú" atmosféru. Akustická klasicistická skladba Al mancato compleanno di una farfalla chytá za srdce priaznivcov vážnej hudby, ešte aj speváci sa snažia znieť ako zbor kastrátov. Avšak nástup organu nakopne rytmiku a dielo sa razom zvrhne na poriadne rockové orgie. Mercanti di pazzie pozvoľna prebúdza tajuplné momenty minulého dňa, "klasika" dominuje a celá skladba si udržuje pokojnú, no predsa záhadnú atmosféru. Treba počuť! Elzeviro sa spočiatku drží mimo záber adrenalínu, ale napokon je z toho ďalšia koláž rôznych rockových polôh, že by im nejeden herec šteklivých posteľných scén mohol závidieť. A to dravé gitarové sólo! Takmer deväťminútový záver Antiche conclusioni nerge sa vydáva miestami až k fusion. Silné melodické témy podrývajú rozkokošené inštrumentálne výlety, v pokojných pasážach by mohli kučeravým anjelikom čechrať krídla, v rozohnených momentoch sú kotol i vidly povinnou výbavou.

Čo dodať na záver? Azda iba toľko, že s kapelou nahrávalo aj ženské sláčikové "kombo" ozvláštnené harfistkou. To sa často nepočuje.

Singel z roku 1977 obsahoval dve skladby z takmer dokončeného druhého albumu, ktorý nevyšiel, pretože skrachoval vydavateľ a následne to zabalila aj kapela. Il fischio del vapore začína takpovediac pastorálne. Akustická gitara, rôzne píšťaly, ani s rytmikou sa nevytráca hôľny pokoj, hoci sa skladba napokon vcelku slušne rozbehne. Cono di gelato je tiež uspávanka, akoby kapela po debute prišla o gule. Gitarové sólo je však správne "po fusionovsku" papuľnaté. Čoby bonus to ujde, keď už musí byť, tak nech aspoň kompletizuje single, než by chrčal z dajakého pochybného koncertného pásu.

Kôpka multiinštrumentalistov, ktorí nemajú po tvrdú ranu ďaleko, tak by som charakterizoval šesticu hráčov. A že im je každá žánrová košeľa tesná, dokazujú bez prestávky. Keď si k tomu prirátam kvalitnú kompozičnú stránku kombinovanú s priezračným i prierazným zvukom, môžem súhlasiť s väčšinou. Právom ide o jeden z najzásadnejších talianskych artrockových albumov, odporúčam!