Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.03.2011

Keďže skupina Dust požíva všeobecne veľmi kladné sympatie, nebude od veci uviesť aj pohľad opačný, kritický, nezaslepený a nekompromisný. Každá ruža má nielen meno, ale aj tŕne.

Na sklonku svojho hriešneho života chystám sa na tomto velíne zanechať svedectvo o obdivuhodných a strašných udalostiach, ktoré som v mladosti zažil a zopakovať tu verbatim, čo som počul, a neodvažujem sa hľadať v tom nejaký vyšší zámer. Nech mi Pán Boh dožičí milosti, aby som bol výrečným svedkom udalostí, čo sa na albume, ktorý mi zbožnosť káže radšej nemenovať, odohrali začiatkom roka Pána 2011. A nadišiel čas, aby sa k albumu priblížilo aj moje rozprávanie a nechže sa mi ruka netrasie, keď sa priberám rozpovedať, čo sa stalo potom.

Onen album spáchala, nech je jej zem ľahká, skupina Dust v roku Pána 1971. Už v dobe vydania bolo jasné, že skupina si buduje imidž na okázalosti a zvrhlosti. Kým obal zobrazuje trojicu oblečených kostier, samotný album vyšiel na značke Kama Sutra Records! Ani sa mi nechce pomyslieť na hĺbku nekrofilných súvislostí! Ani milosrdne rozpitý obal prvého vydania na CD z roku 1989 od Repertoire Records nedokáže utajiť hrôzu, ktorá z tohto diela pramení.

Sedem je číslo magické, už starí Germáni vedeli, že pohanský boh Odin v Runatáli vyratúva, že pozná siedmu runu: „Ak sieň zachvátia plamene, moji priatelia, i keď oheň páli a sála, moje kúzlo ho skrotí.“ A práve oheň, spaľujúci a strašný, sa na albume vyskytuje presne sedemkrát. Trojica, avšak sotva svätá, hudobníkov neváha Diablovu hudbu zvanú rock necudne vystavovať na obdiv. Ba čo viac, litánie podnecujúce bezuzdné sexuálne orgie vyžarujú z názvov skladieb i textov, v prvej polovici albumu sústredených na ženu, o ktorej už v Písme Kazateľ rečie: „Našiel som od smrti trpkejšiu vec: ženu,“ aby som citoval múdre slová brata Viliama z Baskervilu. Ale to nie je všetko! Des mnou lomcuje, keď mám na papier vyjadriť zverstvá, ktoré naznačujú skladby na druhej polovici bezbožného diela, suchá ťava, voľná hus... nie, pero ma zradilo, vôľa opustila, sami si, čitatelia moji, domyslite príšernosti predčiace šialenstvo. Jedno však priznávam, píšem tento text pod značným duševným tlakom, pretože do dnešného večera už ma nebude. Ani Leviatan, Dagon, či iná príšera, ani zapovedaný Necronomicon šialeného Araba Abdula Alhazreda v zakázanom latinskom preklade Oláusa Wormia nemôže vyrvať z mojej mysle viac príčetnosti, ako myšlienka na sodomiu.

Čo dodať na záver?

Čím dlhšie čítam tento súpis, tým väčšmi sa presviedčam, že je dielom náhody a neobsahuje nijaké posolstvo. V skriptóriu je zima, bolí ma palec. Nechávam tento spis neviem komu ani neviem o čom: stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus.

P.S. Päť hviezd nedávam len preto, že druhý album skupiny je ešte obludnejší.