Reakce na recenzi:

hejkal - @ 16.03.2009

V roku 1971 vydala skupina Groundhogs album, ktorý sa stal ich najviac ceneným. Volal sa krátko – Split.

Úvodná záležitosť je rozdelená do štyroch dielov a v podstate zúročuje všetky vplyvy, ktoré sa zjavili na predchádzajúcom albume. Part 1 sa nesie v už typickom psychedelickom opare, rock a blues inak. Po chvíľke gitarových haluzí nastupuje Part 2, tvorený geniálnym motívom, ktorý následne rôzne graduje, strieda sa so spevom, a vôbec, je to rozhodne vrchol v rámci celej tvorby. Part 3 je mixom brutálneho hard rocku šmrncnutého metalom (čo od skupiny hrajúcej blues znamená asi toľko, že škatuľkári sú nahraní). Väčšina skladby kolíše na vlnách melodiky a surovosti. Ku koncu nastúpia aj nejaké tie zmeny a niekoľko podarených motívov. Part 4 je tvorený svižným blues rockom, je to návrat ku koreňom a symbolická bodka za štvordielnou prehliadkou variability Groundhogs.

Cherry red sa nesie v škatuľke tvrdý blues rock, A year in the life je prvým skutočným rockovým slaďákom od skupiny, počúva sa dobre. Junkman sa tvrdo vyrúti, ale po chvíľke sa priam veselo rozkolíše. Je to zvláštna vec plná kontrastov a s hendrixovským kvíľme v rytme (i mimo neho) na záver. Groundhogs, to je hlavne Tony McPhee, takže skladba Groundhog je blues, v ktorom si hlavný protagonista vystačí v podstate sám.

Bonusové nahrávky z BBC (1972) prinášajú dobovo surovú skupinu, ktorá si z chuti zahrá svoje majstrovské dielo. Zvuk je z kategórie – určené pre otrlých historikov.

Je zaujímavé, že Groundhogs sa držali psychedélie, a predsa to nebolo spiatočnícke, ale skôr progresívne (sme na progboarde :)). Táto svojská príchuť sa na poslucháča nalepí a už nepustí. A na mňa to zaberá za 4 a 1/2 hviezdy.