Reakce na recenzi:

hejkal - @ 17.11.2022

Album Hogwash vyšiel na sklonku roku 1972 a predstavil kapelu Groundhogs s novým bubeníkom. Clive Brooks vyšiel z Canterburskej scény, hral vo vynikajúcich formáciách Arzachel (ostal po nej jeden album) a Egg, ktorá mala na konte ako classicalrockový debut, tak ďalšie dva progresívne albumy.

Jedinečná zmes psychedélie, bluesového cítenia a hardrockového rinčania lemovala tvorbu Groundhogs od dôb Thank Christ For The Bomb, nuž sa nebojte, zmena za bicími na tom nič nezmenila.

Už od prvých tónov znepokojivej skladby I Love Miss Ogyny je zrejmé, že pocukrovanú produkciu tu budete hľadať márne. A akonáhle sa takmer nebadateľne prevtelí do hutnej rockovej drasťáčky You Had A Lesson, musí byť jasné každému, že toto je rock ako sa patrí! Tony McPhee v tom čase začínal prichádzať na chuť možnostiam elektronickej hudby (bavíme sa o počiatku 70. rokov, zabudnite na ten, s prepáčením, grc, čo z tohto termínu vyprodukovala MTV a príbuzná mašinéria v nasledujúcich dekádach), a teda experimentoval s klávesmi a so zvukom. Našťastie to muzike neubližuje. Nový bubeník si za pomoci rôznych efektov nahral krátke sólo pomenované The Ringmaster a hoci sa do kontextu albumu hodí, v podstate o nič nejde. To vlajková loď albumu, 3744 James Road, je iná káva! Kebyže chcete počuť, prečo bola Groundhogs geniálna kapela, vypočujte si ju. Tá chytľavá, ale zároveň znepokojivá gitara v slohách, ten hlučný rytmický virvar všade naokolo, to neopakovateľné psychedelické čosi, čo vytvára atmosféru ako na kare, kde sa všetci tešia, že nebožtík im už nebude otravovať život...

Ako má znieť soundrack k stekajúcej láve kdesi v talianskej lokalite, ktorá sa chystá pochovať nejaké to antické mestečko, ukazuje nekompromisná vec Sad Is The Hunter. Aby sa nepovedalo, že je celý album ekvivalentom prehliadky márnice po živelnej katastrofe, je tu S‘one Song, pokus o takmer veselú skladbu. Pravda, len do polovice, potom sa z nej stane ostrá britva v rukách Sweeneyho Todda.

McPhee si na záver albumu pripravil dve prakticky sólové skladby. Prvou je Earth Shanty, experimentálna haluz, v ktorej sa snúbia rôzne klávesové zvuky s akustickou gitarou a väčšinu času je to melancholicky melodická záležitosť. Akustické blues Mr. Hooker, Sir John nemá chybu, Tony to skrátka vedel!

Hogwash je vynikajúci album a ja ho mám rád. Zaráža ma obal albumu. Tony McPhee je všetko možné, len nie tvár na titulky módnych časopisov. Frontman-nefrontman, stavím sa, že je to jeden z dôvodov, prečo sa album neumiestnil v rebríčkoch. Hudba je to jedinečná!