Reakce na recenzi:

hejkal - @ 16.12.2008

Blue matter otvára plodný rok 1969 (z pohľadu albumovej produkcie).

Na úvod sa rozhýbe Train to nowhere, ktorý možno ide nikam, ale zato ide aspoň energicky. Po toľkom pohybe poteší, že sa ďalší pohyb nesie v pomalšej pohodovej Tolling bells. Dlhočizný názov She’s got... patrí opäť svižnejšiemu blues s peknou gitarou. A zase je tu pre zmenu pomalý klavírny blues Vicksburg blues. Don’t turn me from your door je surový blues plný priam hrdzavej elektrickej gitary.
A nastáva čas na živé nahrávky (tento model ešte v tom istom roku zopakovali, z môjho pohľadu ich chápem a mám takýto mix na albumoch rád). May be wrong vyživí (je to predsa živá nahrávka) dlhé gitarové intro a dlhé pomalé blues. Nasleduje jeden zo signatárnych songov skupiny, Morganfieldov Louisiana blues. Jó, to jede. Na záver ma album vždy uspí pomalým blues It hurts me too. Možno by to chcelo trošku švihu, ale to je len môj subjektívny dojem.

Dá sa povedať, že týmto albumom končí éra čisto „bluesovej“ skupiny Savoy Brown a ďalšie albumy už budú vyzerať trošku inak. Je to však príjemná doska a stojí za vypočutie. 3,5 * s dolnosmerným zaokrúhlením.