Reakce na recenzi:

hejkal - @ 02.10.2015

Sú interpreti, ktorí každou sekundou, každým okamihom, zasahujú vnútro človeka s razanciou imigrantskej propagandy, pričom vyvolávajú pozitívnejšie vášne, než výsledky zdravotných testov promiskuitných nechránených šíriteľov, keď už nie lásky, tak aspoň pohlavných chorôb. Rory Gallagher bol, a pre mňa stále je, tým naj bluesrockovým muzikantom, akého kedy nosila matička Zem.

Je hudba, ktorá spĺňa najprísnejšie definície hudobnej teórie, existuje muzika, ktorá porušuje všetky pravidlá, len aby sa vymedzila z davu, rovnako ako medzi nami nechýba aj množstvo hudby, ktorá je tu iba preto, aby sa pretvarovala a jej jediným účelom je zarobiť, získať moc a slávu svojim šíriteľom, prípadne opačný extrém (s tým istým cieľom), tváriť sa, prepáčte za výraz, avantgardne. Dnešný väčšinový poslucháč, mám dojem, na hudbu zvysoka kašle. Potrebuje svoju dávku šumu popri „multitáskingovom“ strácaní času svojho žitia. Na jednej strane sa čuduje, ako niekto môže naletieť na dajakú stupídnu reklamu na jogurty so „živými kultúrami“, na strane druhej bez zamyslenia akceptuje, že každý takýto šum je mu servírovaný ako veľdielo novátorského významu rovné Michelangelovi.

No a potom je hudba, ktorá nič z toho nemusí riešiť, jednoducho je. Gallagher hrá natoľko prirodzene, až sa nečudujem, že to môže byť podozrivé. Možno mal šťastie, že nežil v dobe virtuálneho zdieľania zvukového tovaru (keď prevádzkovateľ náhodou vypne cloud, tak to bude „zábava“), ale fungoval ako koncertný interpret, ktorý dokáže upútať publikum svojou hudbou, nie sprievodnou laserovou šou. Zažiť ho naživo, do smrti by som na to nezabudol! Darmo plakať nad rozliatym mliekom, našťastie si môžem jeho koncertné majstrovstvo vychutnávať v podobe albumov, čert ber, že posmrtných. Rory na festivale v Montreux vystúpil päťkrát a na CD sa prierez z týchto udalostí zjavil v roku 2006. Vlastním vydanie nazvané Live at the Montreux Festival 1975-94 The Definitive Collection, ktoré obsahuje identické cédečko. Plus dve dévedečka, vyšlo v roku 2013 a je dôkazom toho, že niekedy o muzike netreba hovoriť, stačí ju počúvať. Obzvlášť to platí s milovanou muzikou. Nedokážem si predstaviť, že by som praktizoval lásku „po drôte“, a preto mi je zdieľanie hudby dobré akurát ako nevinný flirt, milovanie si nechávam na doma, intímne a naozajsky. Sem-tam si to skúste, je to príjemné.

P.S. Inak, vedeli ste, že pár rokov beží projekt digitalizácie všetkých ročníkov džezového festivalu v Montreux? Dokonca tam budujú vedecký komplex, kde bude aj bar, v ktorom budú tieto vystúpenia nonstop premietané na plátno, popri uchlipkávaní lahodných mokov. Kto by mal záujem dozvedieť sa viac, môže tu: http://culture.epfl.ch/montreux-jazz-digital-project_en (projekt Under One Roof).