Reakce na recenzi:

hejkal - @ 28.01.2011

Jeden z najčerstvejších prírastkov v mojej zbierke uzatvára moju minuloročnú obsesiu dielami vydanými po roku 2000. Pravda je, že po prvých dvoch Hensleyho sólovkách, ktoré vyšli nanovo minulý rok, som bol celkom zvedavý. O Blood on the highway som si prečítal všetko, čo som na českých weboch objavil, pozitívne recenzie som sa rozhodol akceptovať a objednal som si aj túto údajne autobiografickú spoveď jednej z neprehliadnuteľných osobností na poli populárnej i nepopulárnej hudby 20. storočia.

Keď som tento album počul prvýkrát, tak ma prvé dve skladby trošku zarazili. Nános melodického rádiového ročíku v (This is) just the beginning s vlezlým refrénom ma nechal stáť s blbučkým výrazom v tvári a je dobre, že ma nikto nemohol vidieť. Landeho som na tomto albume počul prvý raz v živote a uznávam všetky pripodobenia k Coverdaleovi, akurát, že mi to tu nijako neprekáža (napočudovanie). We’re on our way mi, nemôžem si pomôcť, miestami silno zaváňa Whiskey in the jar s nádychom komercu á la Metallica. Ďalší spevný (a trošku iritujúci) refrén, ďalšia potenciálna hitovka.

Zmena vnímania nastáva pri naozaj krásne podmanivej titulnej skladbe, ktorej pietna nálada sa mi veľmi páči. Lande sa k tomu hodí tak, že mu odpúšťam aj ten jeho počuteľný spevácky vzor. Jednoduché, ale o to viac presvedčivé, melodické gitarové sólo nemá chybu, to by žiaden gitarový rýchloprstý virtuóz nedokázal, takto sa udržať na uzde, možno preto ma obvykle až tak neoslovujú. Príjemná tvrdšia i rýchlejšia záležitosť nazvaná You’ve got it je akoby gradovaným pokračovaním predchádzajúcej skladby, v týchto chvíľach som už naladený na jednu vlnovú dĺžku s Hensleyho novodobou tvárou a nechám sa unášať dobrou muzičkou. Preskakujem krátky pokec nazvaný Doom (scene 1) a pristavím sa pri potemnelom ploužáku It won’t last s Johnom Lawtonom za mikrofónom. Ľahko sa počúva a prvý raz cítim závan sedemdesiatych rokov. Fajn! Think twice je skôr priemerná klavírna skladba s Evou Gallagherovou v roli speváčky.

Malá odbočka. Ak s niečím nie som pri albumoch sólových interpretov veľmi zmierený, tak je to ich záľuba v angažovaní kopy hosťov, len aby boli (kydy o dodávaní pestrosti neberiem, pestré sú aj albumy skupín, kde nehosťuje nikto). Jasné, zavolám kamošov, nech si „šteknú“, ak sú známi, možno to pomôže predajom (toto samozrejme nie je obecné pravidlo, občas sú to jednoducho iba kamoši :) ). Blood on the highway sa však z mojej nechuti vymyká, tu mi to neprekáža.

Pokecovú mini vsuvku Doom (scene 2) vystrieda pokojná There comes a time, prvý raz sólovo spieva Ken a sedí mu to. Gýčový saxofón mi nesedí, ale skladba je inak príjemná. Dravá rockovica Okay (This house is down) ma baví. Lande mi občas vnucuje pocit, že okrem Coverdalea by rád napodobil aj Ronnieho Jamesa Dia. Môj obľúbený spevák Glenn Hughes si v umravnenej What you gonna do s chuťou zaspieva, bez neho by som asi z tejto veci neskákal nadšením po plafón (s ním ma aspoň nenudí). Ken Hensley si berie slovo v krátkej Postscript (druhá skladba albumu trošku inak) a nádhernej balade I did it all. V tomto je Ken majster nad majstrov. A album graduje vo veľkolepom finále: The last dance. Gradovanie, orchester, do toho skvelý Hughes, to je jednoducho krása!

Čo dodať? Album vo mne vyvoláva pozitívne pocity, 3,5 hviezd zaokrúhlim nahor, aj napriek prvým dvom skladbám a niektorým ďalším miestam, je to výborný kúsok poctivej rockovej hudby. Som rád, že som ho neobišiel. A ešte niečo. Hoci som ho prešiel skladbu po skladbe, jeho sila je v celku.