Reakce na recenzi:

hejkal - @ 20.04.2010

Debut Vanilla Fudge si na progboarde zaslúži aspoň pár slov.

Prvýkrát som sa so skupinou stretol prostredníctvom videa, konkrétne klipom k You keep me hanging on a Shotgun. Obe veci ma pozitívne zarazili. Toľká frajerina, akú z klipov vyžarovala rytmika, toľká preháňaná mimika speváka sediaceho za klávesmi, azda iba gitarista bol upozadnený... Následne som si od krstného otca požičal platňu Mystery, ale to ma ako malého fagana absolútne neoslovilo a dodnes som nenabral odvahu dať jej druhú šancu.

Viem, že otec mal tento album v mladosti doma, ale priznám sa, nepamätám si naň, musel oň prísť, kým som bol veľmi malý. Nevadí, ešte, že tu bola možnosť kúpiť CD. O čo na tomto, mnohými považovaného, albume vlastne ide? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o nepôvodnú sadu skladieb. Platí do však iba do okamihu, kým nezaznie prvá nota. Vanilla Fudge dokázala nemožné, spomalila skladby do ťažkotonážnych rytmov, pridala hammondky, hammondky a hammondky, takže je ich viac ako dosť, viachlasé vokály zaobalila od cukrových po kričané, slovom, v roku 1967 ukázala cestu všetkým tým rockerom, ktorí si časom pred titul pripoja slovíčko hard.

Sedem skladieb nemá zmysel rozoberať, to sa musí počuť. Keby som mal vyzdvihnúť jedinú, bola by to hitovka You keep me hanging on, lepšia verzia neexistuje. V Jaslovského knihe o Collegium Musicum je možné sa dočítať, že Varga túto skupinu ťažko neznášal a nepáčilo sa mu, čo so skladbami porobila. Trošku to beriem, album je celkovo strašne pomalý, neskoršie albumy (najmä Near the beginning) sú pre mňa ako poslucháča podstatne zaujímavejšie, ale to neznamená, že by som sa pri tomto diele uspokojujúco neodreagoval.

Klasika, štýlotvorná, dám „iba“ štyri hviezdy, no a čo.