Reakce na recenzi:

hejkal - @ 20.01.2016

Canterburská scéna pravdepodobne nedisponuje silnejším osobným príbehom, než tým, čo osud nadelil bubeníkovi Róbertovi Wyattovi. Osobne som viac poslucháč hudby ako vykladač jej domnelých vyšších významov, tu však azda stojí za zmienku, že niekdajší člen Soft Machine vypadol z okna a ostal na vozíčku. S bubnovaním bol koniec a s pripravovaným albumo to topadlo tiež inak, ako bolo pôvodne zamýšľané. Názov albumu Rock bottom dáva v tomto kontexte zaujímavé významy.

Nahrávky nemajú stálu zostavu, spievajúci Wyatt sadol ku klávesovým nástrojom, občas do čohosi ťukol, prípadne brnkol, ale inak na každú skladbu vyskladal iný mix kamarátov. Ako celok vyznieva dielo priam introvertne, minimalisticky a melancholicky.

Úvodný pokojný kúsok Sea song je nesmierne zvláštny. Je ako clivý, tak ihravý. Okrem klavíra, klávesov, basy a dajakých perkusií v ňom niet ničoho okrem spevu. Inštrumentálna medzihra vykazuje prvky voľného džezu, pričom však neruší. No a záverečné vokálne skuvíňanie vykazuje rovnaké črty. A last straw má swingujci spodok, ktorý sa však tvári tak nenápadne, až ho takmer nepočuť. Celá skladba má prehnane stíšenú inštrumentálnu zložku, spev si často vystačí bez slov a hlavný protagonista si dokonca neodpustí niečo, čo má pripomínať gitarové sólo. Nechýba ani stratený záver rozbíjajúci sa do bezvýznamnosti (ťažko povedať, čo som tým chcel povedať, radšej si to vypočujte). Chaotický prechod do dychovo arytmickej Little Red Riding Hood hit the road neprekvapuje. Zároveň poslucháč prvý raz cíti nárast energie a nie je to iba trubkárom. Nepokoj a rozorvanosť z toho strieka ako gejzír na Islande či v Yellowstonskom parku. Návrat k melanchólii sprostredkúva dvojitá skladba Alifib/Alife. Opäť je to skôr džezové dumanie, než rockové skapínanie, v druhej menovanej nastupuje čistá „free“ haluz. Viem si predstaviť partiu smiešne ošatených šamanov, ako pri tom slintajú a zvolávajú duchov, elementálov, bôžikov a podobných imaginárnych kamarátov, aby im ospravedlnili poberanie omamných látok. Pravdepodobne najlepším kúskom albumu je záverečná skladba Little Red Riding Hood hits the road (áno, je to tu zasa). Opäť je nepokojná, ale obsahuje plnokrvnú rytmiku a najmä gitaru v rukách Mikea Oldfielda a je to počuť! Konečne je tu aj nejaký ten rock. Skladba sa však zrazu prevráti naruby. V pomalšej a pokojnej (priam pietnej) atmosfére si odbijeme akúsi kázeň, ktosi sa úchylne zachichoce a je koniec.

Nepokojný a smutný, napriek tomu napínavý album Rock bottom si občas rád vypočujem. Určite by som uvítal viacej bicích, ale je pochopiteľné, že to asi nebola priorita. Ozaj, ak je hlavnou ideou diela to, že rockové dno je vlastne džez, tak ide aj o zábavný album.