Reakce na recenzi:

hejkal - @ 08.01.2023

Druhý album skupiny Manfred Mann’s Earth Band sa volá Glorified Magnified a vyšiel 29. septembra 1972.

Z pohľadu vizuálnej identity sa na tomto albume prvýkrát objavilo logo kapely, ktoré je odvtedy nerozlučne späté s jej bytím. Nechýba takmer na žiadnom budúcom obale. Zem obkľúčená čiernym kruhom s menom kapelníka a cez ňu červený nápis Earth Band, konkrétne tu už nič viac netreba a obal platne je biely, s prostým čiernym nápisom vpravo dole s názvom diela. Pôsobí minimalisticky, ale zároveň čisto.

Príjemnou zmenou je, že na albume takmer absentujú covery, a teda ide oproti debutu o takmer autorskú dosku. Už úvodná skladba Meat je prekvapivo hravá, akoby si Mann rozpomenul na svoje popové počiatky v 60. rokoch. Ono, jedno sa mu musí nechať. Prakticky celé 70. roky si išiel to svoje. Zmes blues a hard rocku vpleteného do artrockového oceánu, pravda, iba si v ňom močil nohy, bola svojská, rozpoznateľná a prakticky bez nasledovateľov. Ako solitér na svojom vlastnom piesočku nemal problém po rozpade klasickej zostavy vplávať opäť so popových vôd, pričom si zachoval akú-takú česť. Inými slovami, aj v komerčných stavoch neurážal vkus poslucháča. Ale to je od tohto albumu ďaleko.

Look Around je presne tá hardrocková poloha, ktorú milujem. Lepšiu skladbu na albume nenájdete. Aj na slaďáky dôjde, taká One Way Glass má všetko, čo zdobilo 70. roky. Skadiaľ tie sladkobôľne melódie ťahali, to by som rád vedel! Ešte aj svižné kúsky ako I'm Gonna Have You All majú v sebe niečo podmanivé, čosi, čo je vlastné iba Mannovi. A Rogersovi, ktorého úsečné gitarové sólo si vychutnávam ako Hannibal ľudské mozočky. Keby som vyberal hitovku pre americké rádiá, volil by som kolísavú bavlnovku Down Home. Jasné, že kapela zvolila na singel radšej Dylanovku It's All Over Now, Baby Blue a ešte aj prvú skladbu albumu. A dnes je nám jasné, že oboje zmizlo do zabudnutia bez akejkoľvek odozvy. Temnú tvrdú pecku Our Friend George by som zasa určite zaradil do svojho výberového playlistu kapely. Kým pri akustickej Ashes To The Wind si môžete aj pospať, Wind predstavuje originálnu exhibíciu na klávesoch. Mann mal absolútne jedinečný rukopis i prejav, až je škoda, že je to len sotva dvojminútová záležitosť. Dylanov slaďák som už spomínal, a tak mi ostáva už iba záverečná inštrumentálna titulná skladba. Tá opäť ponúkne frontmanovi priestor na predvedenie svojho klávesového autizmu, v ktorom nemá plagiátora. Že je to paráda, dodávať nemusím.

Hudba na Glorified Magnified nemá poruke nejaké svetovo uznávané hity, o to radšej ju počúvam. Vynikajúci album, na ktorom sa kvalita spája s podmanivou náladou, nemôžem inak, ako chváliť. Však vyskúšajte!