Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.04.2010

Z tichého intra hraného varhanmi sa vyrúti rázny hard rock s hlbokým jačákom Ashleyho Holta, ktorý mi sedí od prvej do poslednej polohy. Vulture blood sa s tým nepára, šije do poslucháča párplovský hard rock, ktorý znesie prirovnanie s In rock. Bubeník je klasa, klávesák detto, jediný člen skupiny, ktorý podľa mňa trošku zaostáva, je gitarista, ktorý sa vizuálne podobá na autora týchto viet. Nick Simper je bohovský, jeho basa pláva, vyhráva a je jasné, že sa odviazal viac ako v Deep Purple. Úvodná inštrumentálna pasáž s bicími vyhrávkami patrí k najlepším momentom albumu. Je zároveň dôkazom, že skupina sa nebála experimentovať. Do toho idú klávesy, tempo sa zrýchľuje, slovom, pecka. A je tu stopka, gitara plačlivo zanôti a máme tu slaďák s monumentálnym spevom. Že by to nebolo geniálne? No chance. Navyše, časom sa to hutne vytvrdí. A nasleduje vražedne nadupaná Burning. Bicie vyhrávajú rytmus na rytmičáku, to toho zarezáva gitara a klávesy... Nastupuje rytmizovaná figúra s nanananá spevom, počuť cowbell... Takéto strednotempové ťažkotonážne zveriny môžem v akomkoľvek množstve. St.Louis je cover od Easybeats, priznám sa, toto považujem za jediný slabší moment albumu. Je to veľmi pohodová rockovica, ale chýba jej to experimentálne a inštrumentálne blúznenie, ktoré bolo až dosiaľ nedeliteľnou súčasťou albumu. Pamätám sa, že táto skladba bola zaradená na nejakom tematickom 70’s rockovom CD výbere, čo je dôkaz, že aspoň niekto si na nich spomenul. Ritual je erbová skladba skupiny. Je to vec, ktorú som od nich poznal ako prvú, pretože ju mal otec nahratú na videu niekde z Beat clubu, či skadiaľ. Rýchla, rocková, jačavá, nechýba jej nič. A dominuje gitara. A je tu prvý náznak zmeny atmosféry, ozve sa akustická gitara, do toho zlovestný kláves, vokály si vystačia s jednou samohláskou (dlhé á), postupne to vygraduje a nastúpi elektrické gitarové sólo a naliehavý Holtov spev Ten chlap má ale hlas! Solitude je vydarená pomalá vec s výrazným melodickým a citovým nábojom, čo viac dodať. Záver sa nesie v duchu úvodných skladieb albumu. Mohutne sa valiaca Woman of the devil nenechá nikoho na pochybách, že ako sa bavíme o diablovi, rocková hudba je ten správny podmaz. Už úvodný zlovestný kláves a pomalý ťažký rytmus sú parádne a keď to zrýchli a dostaví sa basová prstohra a spev, tak to nemá chybu.

Tento album mám strašne rád, radím ho na piedestál k velikánom typu Deep Purple. Kto ich má dosť a chcel by počúvať niečo podobné, vie, kde začať. Bonusy som nepočul, lebo mám pôvodné vydanie od Repertoire, ale asi sa oplatí investovať do CD od Angel Air.