Reakce na recenzi:

hejkal - @ 22.06.2023

Tretí album britskej (blues)rockovej formácie Juicy Lucy sa volá Get A Whiff A This (1971) a dnes by som si ho rád troška pripomenul.

V roku 1971 bola kapela Juicy Lucy zložená zo šestice hráčov. Za mikrofónom stál bravúrny Paul Williams (ex-Zoot Money’s Big Roll Band, neskôr odišiel k skupine Tempest), na saxofón dul ostrieľaný Chris Mercer (od Johna Mayalla), na basu brnkal Jim Leverton (z Fat Mattress, neskôr pôsobil v Ellis, Hemlock, Savoy Brown a iných), gitaru obsluhoval Mick Moody (neskôr s Coverdaleom zakladal skupinu Whitesnake), do bicích mlátil Rod Coombes (ex-Trifle, neskôr Strawbs), no a steel gitaru mal v hrsti Glen „Ross“ Campbell. Spomínam to najmä preto, lebo zostava tejto skupiny podliehala neustálym, často radikálnym zmenám a každý album nahrala iná partia hráčov.

Priznávam, že mám pre túto formáciu slabosť. Hrala parádny psychedelický i tvrdý rock, tu korenený bluesom, tam niečím iným. Tretí album som si zadovážil až v roku 2020, odvtedy sa stal pravidelným občasníkom v mojom CD prehrávači.

Z deviatich skladieb sú hneď tri covermi a musím skonštatovať, že ide o zaujímavé a netypické voľby. Všetky pochádzajú od Američanov. Mr. Skin od Spirit, Midnight Rider od Allman Brothers Band a Harvest od Bobbyho Darina. Prvá menovaná otvára album a ide o riadne vytvrdenú verziu dumky bandy okolo Randyho Californiu. To Allmanovka Midnight Rider sa podobá na svoj predobraz oveľa viac. V skladbe Harvest rytmika pridala na funky rockovom základe tejto (u nás) neznámej skladby. Oplatí sa vypočuť si aj originál.

Vlastné skladby oscilujú od blues-hardrockových vypaľovačiek (Midnight Sun) cez country (Mr. A. Jones, Sunday Morning) až po funkoidné (Big Lil., Future Days) a akustické (Jessica) bluesrocky.

Get A Whiff A This je ďalší z radu výborných albumov Juicy Lucy. Každý je iný, ale všetky sa mi páčia. Pokiaľ ste sa s tvorbou tejto skupiny ešte nestretli, skúste, nikdy neviete, či sa vám nestane to, čo mne. Som závislý.