Reakce na recenzi:

hejkal - @ 08.09.2009

S Omarom som sa rozhodol začať pekne od podlahy. To znamená, že som si pustil jeho najpodivnejší album, The screamin’ cat. Na úvod pre oboznámenie ozrejmujem neznalým, že Omar & The Howlers je v podstate ZZ Top, blues-boogie, ktoré nikdy nenastúpilo cestu bradatého klišé.

No, poďme na to.

When sugar cane was king je blues z kategórie Riding with the King. Má švih, ťah, sklz, šťavu a všetko ostatné, čo z neho robí perfektnú skladbu. A potom to prichádza. Experimentálny zvuk, rozbitý blues, slovom, titulná The screamin’ cat má niečo z psychedélie a od usadeného boogie klasika by som to nečakal. Palec dávam hore. A nastúpený trend pokračuje. One hundred pounds of pain má taký ten Bo Diddleyovský rytmus, to na blues zbožňujem. Veselé giratové šuchy v Radio man stoja za ten zážitok, harmonikové boogie výdatne živené slide gitarou Bad ol’ man ho ešte podtrhuje. Nastupuje opäť trošku úletového pomalého blues, Steady rock. Je fajn, že aj na prelome milénií sa nájde interpret, ktorý sa nebojí vydať album nekomerčne rozbíjaného blues. Ťažkotonážny bluesik Snake oil doctor správne odsýpa a z rovnakého súdka je aj južanské boogie Too many people talkin’. Gitarové sólo má nezameniteľné Gibbonsové tóny. Svižné boogie, zefektovaný hlas, Party girl je ďalšou haluznou skladbou. Rovnako rýchlou skladbou bez haluziek je Girl’s got rhythym. V refréne sa to vážne podobá na takmer rovnomennú skladbu od AC/DC. Úvodný pokec naznačí, že na programe bude ďalšia zvukovo podivná skladba Drug store candy smile. Na záver už len prefrčí Automatic a výborný trištvrte hodinový zážitok je na konci.

Omar and the Howlers je jedna z vynikajúcich bluesových skupín, ktorá by nemala chýbať nikomu, kto to s blues myslí vážne. Omar má parádny hlas, nemenej parádnu skupinu a (pre zmenu) parádne skladby. A to, že vyrazil na svoju hudobnú púť v temných 80. rokoch, sa na ňom nepodpísalo ani trošku. Super.