Reakce na recenzi:

hejkal - @ 27.10.2009

Pete Brown and his Battered Ornaments – A meal you can shake hands with in the dark, podivné dlhočizné názvy, ktoré veštia avantgardu a ťažký progres za každú cenu. O obale ani nehovorím.

Ale čo to. Džezrock nie nepodobný Colosseu sa na mňa vyrútil ako stádo vysmädnutých byvolov ženúcich sa k napájadlu. Dark lady má všetky znaky tvrdého a besného rocku s výraznou dychovou sekciou. Brown mal neuveriteľné šťastie, že sa pohyboval na scéne vymedzenej hráčmi okolo Grahama Bonda, Johna Mayalla a Cream. Mal tak možnosť využiť služby Dicka Heckstalla Smitha, ale aj Chrisa Speddinga. Meditatívna halúzka Old man má niečo z The Doors, ale Brownov rukopis je rozpoznateľný. A pre zmenu je tu havaj á la Fleetwood Mac. Station song je jednoducho nádherná meditačná skladba a prvý vrchol albumu. Pod slávnu skladbu Politician je podpísaná dvojica Brown a Bruce, ale v tejto dvanásťminútovej verzii nenájdete ani jeden záchytný bod. Úvod obstaráva recitácia Peta Browna, inak je ticho. Pete rýchlo hovorí, chrčí, škrieka slová ako havran za oblokom spánkuchtivého ponočníka. S týmto si vystačí asi tri minúty, následne zmĺkne a nechá priestor kvíleniu saxofónu, ktorý pripomína svokru v poslednom ťažení, čo, iste uznáte, nie je príliš príjemný pocit. Brown do toho zvládne grgnúť a nastúpi celá skupina. Ale je to slajdové svižné blues bez akéhokoľvek súvisu s Politician vo verzii od Cream. Najlepšie ho vystihuje slovné spojenie mierne švihnuté. V stoptajmoch sa vystriedajú všetky možné sólové nástroje a podľa mňa by sa skladba mohla volať „Bejbe“, nakoľko toto slovo vyhráva vo frekvenčnej analýze na plnej čiare. Skladba skončí v tichu do ktorého po chvíľke Brown vypľuje poďakovanie. Skoro hitovečka Rainy taxi girl ukazuje slabiny Brownovho spevu, ale napriek tomu má zvláštnu atmosféru a keby to spieval technicky zdatnejší spevák, mohla by to byť iba ďalšia tuctová skladba. Takto je to flautou ozvláštnená sladkobôľna vec s pochodovým sólom. Psychedelický podtón jej dodáva vokál, ale aj inštrumentálne prevedenie. Nasleduje krátka a rýchla hravosť s názvom Morning call. Opäť cítiť inšpiráciu v blues. Harmonika to už iba utvrdí. A znie tu aj niečo ako husle. Album je prevažne zložený z dlhších kompozícií, príkladom je záverečné duo Sandcastle a Travelling blues or the new used Jews dues blues. Tá prvá má rytmus á la Black magic woman, akurát pomalší a viac sa tam psychedelicky stoná, či už ústami alebo nástrojmi. Druhá menovaná si zvoľna čľapká v bluesových jazerách, plachetnicu ozdobenú týranými ornamentmi poháňajú dychy a celok je perfektnou bodkou za Brownovou prvotinou.

Repertoire znovuvydal aj dva bonusy. Estrádny džez rock s mohutnými dychmi sa strieda s psychedlickým pokojom a tvrdým rockom, kombinácia naozaj vyzerá dobre, keď sa napíše na papier. Skladba The week looked good on paper by pokojne mohla byť aj na albume, hanbu by si nespravila. Rovnako ako Security blues, čo je pomalý gitarový blues „se vším všudy.“ Zostupné tóny na konci každej vety pripomínajú jeden notoricky známy motív, čo vôbec nevadí. Takto majú vyzerať bonusy, rovnako dobré, ak nie lepšie, než album samotný.

Jedlo, s ktorým si môžete potriasť rukami v temnote je taká všehochuť, z každého rožku trošku. A predsa sa človek teší na každý ďalší kúsok mozaiky ukazujúcej veľa z dobovej hudobnej miazgy. Brown u mňa tento rok rozhodne zvíťazil ako objav roka a aj tento album istotne prispeje k môjmu budúcemu opotrebovaniu sluchu.