Reakce na recenzi:

hejkal - @ 24.04.2023

Hrať tvrdý rock a ulietavať si na psychedélii, to šlo nemeckej skupine Eloy v jej počiatkoch na výbornú. Dôkazom je hoci druhý album Inside z roka 1973.

Kapela sa od debutu zredukovala na štvorku, spevák a klávesák Erich Schriever sa porúčal a aj bubeník Helmut Draht opustil svoj post, nahradil ho Fritz Randow. To znamenalo, že Frank Bornemann musel začať spievať. Jeho legendárny nemecký prízvuk v anglicky spievaných textoch si tak môžete celoalbumovo vypočuť práve tu. Iba na jednej skladbe (poslednej) sa mikrofónu ujal klávesák Manfred Wieczorke.

Album je poplatný dobe. Prvú stranu platne okupuje jediná kompozícia Land Of No Body, druhú stranu obsadila trojica Inside, Future City a Up And Down. Muzika je to jedným slovom temná. Vo filme by okamžite evokovala strašidelnú scénu ako od Hitchcocka, vo výtvarnom umení by sa podpísala ako Francisco Goya, Hieronymus Bosch alebo hoci H. R. Giger. Klávesové plochy postupne dostávajú prednosť pred hrmotom z debutu. Wieczorke sa nebojácne prediera dopredu, napokon mu kapela bude malá a odporúča sa do inej nemeckej legendy Jane. Tu si ho môžeme vypočuť v pomerne surovej podobe, čo mi osobne veľmi vyhovuje. Zaujímavé sú náznaky akejsi nehy (úvod Inside), ktoré sú rýchlo nemilosrdne pochované pod nánosom kovových bagandží ťažkých riffov. Pretože, hoci to doteraz z môjho textu nie je zrejmé, aj hardrocková gitara forntmana tu má čo povedať! Tridsaťosem minút uplynie ako voda, nuž mám nutkanie si dielo okamžite pustiť znova.

Mám tieto drsné začiatky kapely rád, a preto nebudem šetriť hviezdami. Za päť!

P.S. Pravda, na mojom CD sú aj dva krátke hardrockové bonusy Daybreak a On The Road, nerušia.