Reakce na recenzi:

hejkal - @ 17.12.2009

Aj táto platňa sa za bývalej spoločnej republiky dala zohnať pomerne ľahko, takže sa spolu s Live’75 nachádzala v množstve bratislavských zbierok a priľahlom okolí. Skôr ako sa začnem venovať hudbe, neodpustím si poznámku k názvu skupiny. Myslím si, že Livin’ Blues v tomto období s blues nemali veľa spoločného a možno by spravili lepšie, keby sa premenovali.

Samotný album sa vyznačuje ľahko stráviteľným baladickým hard rockom okoreneným tu a a tam niečím iným, zvuk je uhladený, všetko je podriadené nevtieravému počúvaniu. Jediný sólový nástroj je gitara na všetky spôsoby (akustická i elektrická).

Zmienené balady zastupujú skladby ako Shylina, Back stage, inštrumentálka Pisces a Blue breeze.

Dupáky s country-bluesovou úchylkou zastupujú Midnight blues, Pick up on my mojo, Black Jack Billy. Posledná zmienená má celkom úsmevný text, ktorý mi k hudbe výborne sedí.

Ľahko stráviteľné rockové veci sú Bus 29 a That night.

Ďalším javom albumu je recyklácia starších skladieb a motívov, dva príklady sú úplne sluchočujné, sólová pasáž v titulnej Blue breeze pripomenie časy minulé a funky spotvorenina That night, čo je vlastne skladba Black spider woman s iným textom a hnusným funky refrénom, je rozhodne krokom mimo. Funky náladičky sa na albume ozývajú aj inde, hoci aj v zmienenom sóle v Blue breeze.

Oproti platni je možné na CD od Pseudonym Records vypočuť aj celých šesť bonusov. Je jasné, že singel Boogie woogie woman nebol iba jednorazovým úletom, okrem vecí na albume je aj v okolitom materiáli prítomná funky nálada, menovite v skladbe Rock & roll hoochie coo. Inak je tu opäť nejaká tá balada (Shannon, Roses) a náznak surovosti (Punk funk, Doomsday night). A tým sa končí klasické obdobie holandskej bluesovej skupiny, ktorá nakoniec ani bluesová nebola.

Poznám ľudí, ktorí tento album zatracujú, ale mňa jeho prístupný melodický rock baví, takže u mňa výborné. Je niečo ako živá voda, na zlepšenie nálady a na príjemné premýšľanie lepší album hádam ani nie je. :)